Smutná báseň

Jazero temných tieňov

Stmieva sa, stojím na brehu mŕtveho jazera,
mnohých zatratených duší.
Stmieva sa a ja necítim nehu,
iba smrť a nárek z tej tmavej vody.

Vychádza mesiac a z jazera sa vynárajú
náhrobky drsných tvarov.
Mesiac svieti bledým svitom,
a moja ruka sa dotýka tých sinavých kameňov.

Sú chladné, chladné ako voda okolo nich,
chladné ako mená v nich ukryté,
chladné ako vánok , ktorý sa ma dotýka,
chladné ako táto tmavá noc.

Kamene sa vnárajú späť, no ja ich chcem zachrániť.
Aspoň jeden kameň, aspoň jednu dušu.

Kamene padajú na dno a ja padám s nimi.
Chcem sa vynoriť, ale nemôžem.
Hladina sa zatvára,
a ja som v tej hĺbke zakliaty v kameni.

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu