Keď si večer líham, hreješ ma svojou tvárou,
ako ma hrejú raňajšie lúče slnka.
Keď sa na mňa pozrieš, hviezdy vzdialené sa na mňa usmejú.
Vlasy ktorých sa dotýkam, pramienok ku pramienku,
tvoria závoj trblietavého vodopádu, ktorý Ti steká po pleciach.
Telo stvorené Afroditou, je mojou múzou
i mojím prekliatím.
Je to dielo ukryté pred zrakom
a predsa také obnažené pod dotykom.
Také vláčne, jemné a krehké.
Tvoj dotyk sa mi rozleje po tele v mrazivích vlnách,
ako keď padajúci kameň pretne hladinu.
Ten dotyk ma prinúti dať ti bozk,
ten najsladší akého som schopný.
Checem Ťa objať, dotknúť sa tvojej duše
a splynúť s Tebou na veky.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lubik_r
7. 1.januára 2008 00:30
ejha.. velmi pozitivne inspirujuce je to cnost cloveka povysit splet chemickych reakcii na zmysel zivota. tym sa lisime od nezivych predmetov
Napíš svoj komentár