Je zvláštne ako človek
Prechádza životom a nedokáže
Preraziť stenu,
Ktorá stojí pred ním.
Stále ju len obchádza,
Točí sa v kole okolo nej
A stále je tam.
Stále je tu čosi, ako čierno-biela stena,
Čosi, čo bráni mu zakričať.
Toľkokrát sme chceli ísť vpred,
Toľkokrát sme boli odhodlaní
Dôjsť do cieľa.
Toľkokrát a predsa nič,
Stojíme na tom istom mieste.
Zrazu sa ocitáme na skale
A rozum káže skoč.
Skoč!
Užiješ si posledný let
A potom už len ticho...
To, čo si vždy chcel...
Ticho a pokoj.
A predsa, otočíš sa späť
A kráčaš naspäť,
Naspäť do údolia,
Kde ťa tak ranili.
Na vrchu skaly sa ti objavili tváre tých,
Čo ťa naozaj milujú,
A práve tí zabránili,
Aby si skočil,
Aby si im ublížil viac ako tebe
Bolo ublížené.
Nezúfaj, nie!
Predsa každý je tu pre niekoho,
Každý je tu, lebo tu mal byť.
Možno si sa mal
Narodiť do inej rodiny,
Možno si mal inak žiť,
Možno...
A čo ak nie?
Čo ak je to tak,
Ako to má byť?
Skús si predstaviť,
Že by si sa nenarodil...
Nepoznal by si tých,
Čo ti tak pomohli.
Plač, ak sa ti chce,
Nenáviď, ak to tak cítiš,
Rozbi okno, utrhni z vankúša,
Len niečo rob...
Nezatrpkni...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár