Z denníka zakomplexovanej aneb prečo sa tak strašne nenávidím...

Čím to je, že jediný pohľad na moje vlastné ruky vo mne vyvoláva odpor?
Čo má na svedomí to, že pri pohľade na moju postavu sa mi z očí vyhŕknu slzy?
Prečo sa zrazu nedokážem na seba usmiať?
Prečo sa zrazu tak hrozne nenávidím? ...

Nerozumiem, čo sa deje.

Kedysi som bývala veselé, ochotné a usmievavé dievča.
Keď som sa pozrela do zrkadla, v lepšie dni som sa dokázala na seba široko uškrnúť a radostne si spievať, aká som pekná, ďakovala som Bohu, že ma stvoril takúto. Nebola som namyslená v pravom slova z mysle. Alebo teda, pokiaľ sa pokladajú veci ako sú spokojnosť samy so sebou, láska k sebe samému a zdravé sebavedomie za príznak namyslenosti, tak áno.

Bola som šialene namyslená.

V horšie dni, kedy som mala modré kruhy pod očami, rozcuchané, mastné vlasy a jebák v strede čela, som si tiež nedokázala povedať krivého slova. Tiež som sa na seba usmiala a povedala si: ,,No nevadí, tak to dnes prekryjem ešte širším úsmevom než aký mávam obyčajne.“
Obliekla som si všetko, čo som chcela, stravou a postavou som sa takisto nezaoberala.
A ako sa hovorí:
,,Ak chceš, aby ťa milovali druhí, nauč sa milovať seba.“

U mňa to platilo dvojnásobne. Pre všetkých som bývala vítanou spoločnosťou, z každej nudy a pesimizmu, som mihnutím oka dokázala spraviť zábavu roka. Vraveli mi:
,,Tam, kde si ty, tam nuda neexistuje.“

Bola som šťastná. Darilo sa mi, zdravie slúžilo, priatelia boli.

Všetko sa ale zmenilo. Ani neviem, ako a kedy, ale dnes v mojom vnútri po tomto dievčati nie je ani stopy.
Sedím tu totiž ja.

Nešťastná, depresívna a náladová troska, ktorá si už len matne spomína na chvíľu, kedy bola úprimne šťastná.
Keď sa pozerám na svoj odraz v zrkadle... Teda... Popravde, dneska som sa doň nepozrela ani raz. Keď som si umývala hlavu, cez zrkadlo som prevesila uterák, len nech nevidím tú odpornú tvár. Moju tvár.
Ale bývalo to tak, že v lepšie dni som si v hlave povedala, že už s tým aj tak nič neurobím a sklamaná som išla preč. V dni, ktoré neboli dobré, som sa na seba chvíľu dívala....

A začala plakať...

Horšie dni radšej ani nebudem opisovať...

Každé ráno, keď sa obliekam do školy, sa zúfalo prehrabávam kopou oblečenia.
,,Príliš obtiahnuté, nemôžem si dovoliť, aby mi bolo vidieť moje skysnuté brucho.“
,,Moc veľký výstrih, nechcem, aby som budila pozornosť.“
,,Krátky rukáv... Mám tučné ruky na niečo také.“
,,Svetlé nohavice nie, biela rozširuje a to moje hnusné nohy s tou kolosálnou riťou fakt nepotrebujú.“

Ako teda nakoniec chodím?
Celá v čiernom, vo veľkom, vyťahanom tričku a tých istých, čiernych nohaviciach.
Keď ma napadne myšlienka, žeby som si mohla kúpiť niečo nové v obchode, občas sa dokážem premôcť. Do kabínky si zoberiem niekoľko kusov oblečenia, no väčšinou aj rovnaký počet vrátim späť. Mimo to z obchodu vychádzam úplne zdeptaná z toho, aké som tučné, škaredé prasa a že ani šaty od najuznávanejšieho módneho návrhára sveta by ma nezachránili.
A keď kráčam po ulici, na moju hanbu, vkuse sa pristihávam, ako závidím okoloidúcim dievčatám ich krásne postavy, vlasy, tvár, úsmev.

A to som sa kedysi riadila heslom: ,,Nikdy nikomu nezáviď, lebo nevieš, či daný človek neukrýva niečo, čo by si si s ním za žiadnu cenu nemenil.“

Možno si niekto pomyslí: ,,Tak, doriti, dievča, prestaň sa ľutovať a niečo so sebou rob!“

Snažila som sa. Nespočet krát a rovnako veľa bolo aj spôsobov.
Čo sa týka postavy, tá si toho odtrpela už viac než dosť.
Dospelo to aj k drastickým situáciám. Od dvoch nábehov na anorexiu, pri ktorých som prijímala energetickú hodnotu hodnú kojenca a po celý deň som nepoľavila zo športových aktivít až po prichytenie vlastnej osoby, ako sa skláňa nad záchodom. Vždy neúspešne.

...
...
...

Nenávidím sa. Hanbím sa za seba.

A nikto z môjho okolia ani netuší, že by som bola schopná cítiť niečo takéto. Okrem tohto a ešte kopy iného, som totiž aj tak strašne sprostá, že nedovolím, aby si o mňa kamaráti robili starosti. A tak, zatiaľ čo ste spoznali časť môjho duševného stavu, tí čo ma poznajú ma stále vidia rovnako.

Ako to šťastné, usmievavé dievča zo začiatku...
Áno, dala by som všetko za to, aby som ním zasa bola...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu