1.8.2008
Ani neviem, ako mi v hlave skrsol taký bláznivý nápad. Asi preto, že všetci odišli a sesterka ešte neprišla . Proste som ostala sama a chcela som čosi podniknúť. Myslím, že spraviť niečo podobné som už dávno túžila, len som na to nemala vhodnú príležitosť. Ale konečne sa naskytla. Všetkých som bola vykopnúť na zastávke a ostala som na ubytku úplne sama. Zbalila som všetky potrebné pakšametle a chystala sa vyraziť. Trošku ma však zdržala tetuška z turistických info, ktorá nevie po anglicky - neviem, či sa takému faktu smiať, či plakať. Jednoznačne si tým Slovensko robí skvelú reklamu. Zbehla som dole do informácii, kde som odporučila Izraelským turistom dáku tu trasu na výlet. Keď mi prezradili, že sú z takej diaľky, padla mi sánka. Nevedela som, že aj z takých ďalekých krajín ku nám ktosi zavíta. Odporučili sme im výlet na hrad, ale to sa im moc nepozdávalo. Nečudo, však tam už teraz pekne pršalo. Tak sme ich nakoniec s tetušou poslali do dákej jaskyne – Dobšinskej alebo Ochtinskej, už si nepamätám. Naši turisti z Izraela sa túlali po Slovensku už 7 dní a všetko po horách... Asi na nich urobili naše kopce dobrý dojem.
Konečne mi dala tetuška z informácií pokoj a ja som mohla konečne vyraziť na svoju dlhú púť. Teoretické prípravy prebehli deň predtým, keď som si kúpila mapu a vybrala peknú trasu.
12:25 opúšťam Muráň. Keďže nemôže byť všetko ideálne, začalo mi brutálne pršať. Ja sa nedám odradiť žiadnym blbým dažďom, hodím na seba pláštenku a hurá, šľapať smer hrad.
13:30 som prišla na Veľkú lúku. To bol úsek, kde sa ešte bežne dal stretnúť dáky ten turista, potom to už bolo dosť vyľudnené. Niečo som spapala, napila sa a šla ďalej. 14:30 som došla na Maretkina. Bola tam chatka s ideálnym miestom na prespanie. Odtiaľ som si ešte urobila zachádzku na Poludnicu, odkiaľ bol krásny zaparený výhľad. 14:40 som opustila Poludnicu a 14:47 som už pokračovala po hrebeni. 15:40 Studňa. Tu stretávam ďalších ľudí – štyri manželské páry s kamošom, ktorí sú tu už štvrtý rok na cyklistike. Obdivujem, lebo je tu dosť brutal terén. Na tomto mieste bolo plno chatiek, dáka zničená chajda a studnička. Ja ťapa som si nenabrala vodu s tým, že ešte budem mať niekoľko príležitostí. Najedla som sa tu, trošku si oddýchla a pokračovala v ceste. 16:45 som si odskočila na ďalšiu vyhliadku – jej názov som v mape nenašla. Využila som každú možnosť vyhliadky, lebo priamo z hrebeňa nebol žiaden výhľad. Stále som šľapala cez les. 16:52 pokračujem ďalej po červenej na Nižnú Kľakovú. 17:05 prichádzam na Nižnú Kľakovú, kde bolo opäť pár chatiek, kde by sa dalo prespať. Nižná Kľaková bola kritickým miestom. Chcela som pokračovať po červenej do sedla Burza, ale nenašla som pokračovanie červenej značky. Od smerovníkov som prešla cez lúku k lesu a tam som nikde nenašla červenú. Boli tam 3 rôzne cesty, po ktorých som prešla pár sto metrov a keď som nenašla značku, vrátila sa k smerovníkom. Asi trikrát som prešla hore-dole cez lúku a spať ku smerovníkom, bez úspechu pri hľadaní červenej značky. Nakoniec som vyrazila po žltej, po ktorej som plánovala zajtrajší návrat. Tiež tu niekde v okolí vraj bola studnička, kde som si už mala nabrať vodu, ale nepodarilo sa mi ju nájsť. Už som mala dosť stresov z hľadania značky, tak som nemala vôbec chuť hľadať tu vodu. Vydala som sa teda po žltej, kde som cestou ešte zo trikrát vyberala mapu, keďže som mala nepríjemný pocit, že klesám späť do Muráňa. Trošku som bola z tej mapy lama, ale podarilo sa mi zorientovať. Konečne som si začala veriť, že idem správne.
Ešte som zabudla spomenúť jednu vec- kvalita turistického chodníka po červenej je desná. Ako fakt hanba. Už tuším, prečo tu človek nestretne živej duše. Zvážajú po ňom drevo, takže je celý rozbahnený. Niektoré úseky treba ísť aj niekoľko desiatok metrov mimo chodníka, ak sa nechcete brodiť po členky v blate. Ja som už mala úplne premočené topánky, tak mi to bolo dosť jedno. Čo tam po troške blata.
No spať k mojej žltej. Som dosť znechutená, lebo chodník dosť prudko klesal. Mohla som byť rada, že to nebudem musieť šliapať nahor ďalší deň. 18:05 som prišla Pod Skalnú bránu. Odtiaľ som si opäť spravila malú zachádzku k Sklanej bráne. Pekný strmáčik. Horko-ťažko som sa vyštverala hore, na úplný vrchol už bez batoha. Tu ma čakal nádherný výhľad a jedno nemilé prekvapenie. Došli mi baterky vo foťáku. Pohoda, však mám náhradné. Vymením, fotím, no a čo nezistím? Otecko mi dal vybité baterky. OK, však to nie je taká katastrofa - ešte mi dal jedny. Tak som ich vymenila a s hrôzou som zisťujem, že sú vybité. A je koniec môjmu foteniu. Som naštvaná. Ešte to môže zachrániť mobil, ale ten ako foťák veľmi používať nemôžem kvôli baterke. Potrebujem, aby mi pri živote vydržala do nedele večer. Takže žiadna hudba – tento fakt ma vôbec neteší. Už som mala dosť stresy. Asi kvôli tým zmätkov so značkou, cestou a tým, že som dosť klesla. Čo až tak nevadí – zajtra si to vyšliapem späť.
18:25 som sa vrátila z vyhliadky, živá, zdravá, nikde som sa nezdrbala. Pokračujem v ceste. Prichádzajú ďalšie stresy kvôli dnešnej noci. Pomodlím sa niečo. Neviem prečo, ale celkom ma to tu zbližuje s Bohom. Len ja a príroda. Nemám sa na koho spoľahnúť, len na seba a Jeho. Cestou opäť stretávam živú dušu. Je tu domček, v ktorom sa aj kúri. Vybehli na mňa tri psy. Vďakabohu, ani jeden z nich si do mňa nezahryzol. Keď tie psy konečne prestali štekať, prehodila som pár viet s ich pánom. Vyzvedala som, či sa ďalej nájde dáka chajda, kde sa dá prespať. Jeho odpoveď bola kladná, tak som pokojná pokračovala v ceste.
18:45 som prišla na Stožky. Je tu horáreň – zamknutá. Tak nič z toho. Stodola – taktiež zamknutá. Ešte tu môžete nájsť dáky Stalinov pamätník. Ostáva mi už len posledný dom, ktorý som nestihla omrknúť, lebo sa rozpršalo. Teraz tu sedím pod strieškou a začína mi byť riadna zima. Pomaly prestáva pršať, ale čo sa týka mojich vyhliadok na príjemnú a suchú noc – nevidím to veľmi ružovo. Ešte omrknem ten dom, ale bojím sa, že ma tam nič pozitívne nečaká. Jedine tu na lavičke, pod pidi strieškou, čo by asi nebola veľmi príjemná noc. Prípadne ísť ďalej po modrej, kde by mali byť ešte v priebehu necelej hoďky dve horárne. Len neviem, čo by som tam našla. Pravdepodobne tiež zamknuté dvere. Teraz je už 19:45, tak si nie som istá, či sa trepať ďalej. Aj keď trasu odtiaľ by som mala celkom pekne skombinovanú. Teraz fakt už mrznem, najmä nohy, tak si idem čosi priobliecť, pozrieť ten zvyšný dom a uvidím, čo ďalej. Nateraz sa odmlčím.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár