Moje malé bláznovstvo (2.časť)

Opäť som späť. Ubytovaná a najedená. Presne takto som si to predstavovala. Momentálne je 20:40, ledva vidím, čo píšem. Už v podstate dopršalo, iba potok tu hučí. Niečo k môjmu ubytku. Šla som k domu D. Ten je samozrejme zamknutý. Ale vedľa je taká chajda, jedna časť je otvorená. V nej sú polená dreva a zvyšok je vystlaný slamou. Tak to bude mäkkučké ako v mojej postieľke. Úplne skvelý flek, lepší ani byť nemohol. Som veľmi happy, že mi prvý prístrešok nad hlavou vyšiel lepšie ako som očakávala. Zase sa rozpršalo a padli oblaky. Mám tu dokonca také drevo vo výške hlavy, kde si suším premočené veci. Čo sa veľmi hodí, lebo už len pri vyzúvaní topánok som z nich vylievala kvapky vody. No kvalita. Ale inak sú tie topánky skvelé. Nikdy mi žiadne turisťáky nesadli na nohu tak ako tieto. Na večeru som mala rajčinové sardinky s rožkom, mňam, mňam. A hneď mám o čosi ľahší ruksak. Zuby sa mi nechce umývať, tak žuvačka snáď postačí. Myslím, že sa nikto nebude sťažovať. Zima mi už dávno nie je. Iba na chodidlá trošku. Napriek tomu, že už mám suché ponožky. Z tých mokrých som vyžmýkala vodu a teraz ich tu suším. Je mi teplo ako by sa tu kúrilo. Supril tričko a moja milovaná Nyna bunda robia svoje. Aj windstoper nohavice sú fajn, dobre som nakúpila. Ani spacák nepotrebujem. Už fakt nevidím na to, čo píšem, tak dúfam, že to po sebe ešte niekedy prečítam. Mrzí ma ten foťák. Ani som si neodfotila svoj prístrešok, kde nocujem. Teraz by som mala napísať SMS Darinke, že mám kde spať a som živá a zdravá. Len tu žiaľ nemám signál. Ona je jediná, ktorá vie, čo za akciu podnikám. Mama by ma asi zabila, kebyže vie, čo stváram. Tak dúfam, že si to nikdy neprečíta. Toto je to, po čom som túžila. Sedieť pod strieškou, hlboko v prírode, sledovať ako sa zotmie. Bolo by fajn, keby som mala možnosť aj hviezdy pozorovať, len teraz bolo pod mrakom. Tak snáď zajtrajšia noc bude jasná. Počúvam zvuky lesa, cikády, ako šumí potok, padajú kvapky dažďa. Nádhera! Škoda, že som tu úplne sama. Chcela by som, aby si ten krásny pocit vychutnal niekto so mnou. Bolo by mi veselšie, mala by som s kým pokecať, podeliť sa o tie krásne pocity. Už neviem, čo písať, tak tu asi na dnes končím. Umyjem si možno ešte tie zuby a idem si vychutnať túto noc. Už som spomínala, že som šťastná? Je to nádherý pocit. Tak dobrú noc. Dovidenia zajtra.


2.9.2008
Bré ránko. Je 5:15 a ja som už dáku tú chvíľu hore. Je tu krásne. Hučí potôčik, oproti je lúka, z ktorej sa odparuje voda po včerajších výdatných dažďoch. No a samozrejme nemôžem zabudnúť na vtáčiky, ktoré mi spríjemňujú ráno. Od rána som mala niekoľko pekných zážitkov, tak idem pekne poporiadku.
Budím sa uprostred noci. Najprv zapnem mobil, aby som vedela koľko je hodín. Je 1:15. Chvíľu len tak ležím, potom pozriem na oblohu a vidím rozmazané hviezdy, ako v dákom opare. S veľkými ťažkosťami, ale predsa sa mi podarilo dať si šošovky. Vzhliadnem hore. Nádherná hviezdna obloha. Dávam si sáčky na nohy a obúvam si hnusne mokré topánky. Beriem baterku a idem von z môjho útulného bivaku. Viac-menej som vstala kvôli tomu, že som potrebovala isť na WC, čo som spojila s mojou obhliadkou nočnej oblohy, bolo vidno všetky maličké hviezdy. Úplná nádhera! Pripomenulo mi to nočné pozorovanie hviezd na Táloch, ako sa mi Maťo snažil vysvetliť, kde je ktoré súhvezdie. Teraz som tu nemala nikoho, len seba, tak som našla maximálne Orion, Malý Voz, Veľký Voz a Kasiopeiu. Niečo po pol som zaliezla opäť do spacáku, ale čočky som si ešte nechala, aby som mohla ešte chvíľku pozorovať hviezdy. Taký pohľad sa mi možno tak skoro nenaskytne. Videla som tri padajúce hviezdy. Možno prvé v mojom živote. Priala som si tri želania. (Keďže to píšem už s odstupom času, môžem povedať, že dve sa mi splnili a to tretie stále čakám. Ale aj to sa určite raz splní.)
Medzičasom oparu ubúda. Už je fajn výhľad na les. Asi o 2:00 som si vybrala šošovky z očí, že idem konečne spať, ale ešte hodnú chvíľu sa mi to nepodarilo. Skôr ako som zaspala som si nastavila budík na piatu, aby som dáke zvery na náprotivnej lúke ráno pozorovala.

Zobudila som sa 4:30, ale ešte sa mi nechcelo vstávať, tak som chrnela ďalej. Ďalší budíček som mala o piatej – ten, ktorý som si sama nastavila. To už som sa aj chystala seriózne vstávať. Sadnem si a oproti na lúke vidím jednu veľkú hnedú machuľu a a od nej odbehla jedna menšia. Medvedica s medvieďatkom! Už ma opantáva stres a nervozita. Nohy sa mi klepú. Rozmýšľam, čo robiť, ako sa správať. Malé som už nikde nevidela, ale z medvedice som mala pocit, že čumí priamo na mňa. Najrozumnejšie mi prišlo, dať si šošovky. Ruky sa mi klepali, až sa čudujem, že som si oči nevypichla. Konečne vidím! Konečne vidím ostro a zreteľne moju medvedicu. Je mi do smiechu. Moja medvedica je lapač na lykožrúty. Tak toto bola moja mierne paranoidná ranná príhoda. Potom som bola už pokojná. Užila si Euthyrox, priobliekla si ešte jedno tričko a šla písať. Popritom som sa snažila sledovať lúku oproti, či sa tam neobjaví čosi živé. Nič som však neodpozorovala okrem vtákov, čo tu poletujú a už spomínaného lapača na lykožrúty.

Je nádherné ráno. Ukazuje sa modrá obloha s bielymi obláčikmi. Teším sa na môj ďalší adrenalínový deň. Je fakt nádhera, len ja a príroda okolo. Nič neruší ten zážitok. Teraz je už šesť hodín, tak sa idem naraňajkovať, nafotiť si to tu aspoň do mobilu, pobaliť sa a potom sa ide ďalej. Tak ja končím.

Opäť sa chytám pera. Je takmer 20 hodín. Ja som provizórne zabivakovaná, aj keď musím uznať, že táto noc bude asi akčnejšia. Tento deň bol celkovo dosť hrozný. A teraz na čaká dosť drsná noc. Ležím pod skupinkou ihličnatých stromčekov nahodená v mojej nočnej róbe. Spacák pripravený, ale keďže je pod mrakom, očakávam teplú noc. Pri hlave mám ruksak, zabalený do červenej pláštenky, ktorú som dnes ráno náhodou objavila pri balení. Pri ruksaku mám topánky zabalené v igelite, ktoré sú také mokré, že mohli byť pokojne navoľno. Potom tu mám baterku, vodu a pláštenku. V diaľke hrmí a nado mnou sa vznáša mrak, z ktorého začalo akurát pršať. Hnusnú atmosféru tu dotvárajú zvuky hmyzu. Už sa rozpršalo, tak idem vytiahnuť pláštenku a dáko to s ňou prešpekulovať.

Som späť. Bola to len taká prehánka, 5 kvapiek a koniec. Mám zvláštny pocit. Pocit nervozity, strachu, napätia. Idem zažiť niečo, čo som v živote ešte nezažila – spať pod holým nebom, možno aj v daždi. Obloha sa nado mnou trochu trhá, čo ma celkom teší. Viac ako dažďa sa asi bojím medveďa. Každý ma tu ním straší. Mám pocit, že som aj na okraji dáke medvedie stopy vzhliadla, tak sa necítim najistejšie. Jedna časť môjho ja chce stretnúť medveďa, ale tá druhá sa toho stretnutia veľmi bojí. Chcela by som vedieť, ako by som to vnímala, ako by som sa správala. Ale jednoznačne by som chcela toto stretnutie prežiť bez ujmy na zdraví. Bojím sa tejto noci a zajtrajšieho rána a zároveň sa na ne teším. Asi mám schizofréniu.

Hrozne ma otravujú dáke malé protivné mušky. Teraz by som najradšej mala repelent. Zase sa rozpršalo. Je 20:22. Je mi teplo, najmä v spacáku, ale nebudem sa vyzliekať, lebo mi to namokne. Zase prší. Hrmí tu, tak si radšej vypínam mobil. Tajne dúfam, že ráno vstanem živá a zdravá. Akurát šlo okolo auto lesnej stráže, či ochranárov a narobili tu riadny rámus. Zase sa rozpršalo. Tak končím. Dobrú noc.


Na teraz je to asi všetko, ďalšiu časť pridám trošku neskôr.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu