Už viem, aký je to pocit, keď vám policajt v noci zasvieti baterkou rovno do ksichtu

Dnes som mala celoživotný zážitok. Po dlhom časom som si opäť bola zabehať, čo samozrejme ešte nie je ten celoživotný zážitok.

Vyrážala som ešte za svetla, tak okolo 9, čo je vhodný čas, lebo nie je teplo a ani veľa ľudí sa po vonku nepotuluje. Šla som ako obvykle na školský dvor, čo mám hneď oproti baráku. Ako si tak behám, postupne sa začalo stmievať. Zrazu na mňa zasvietia reflektory. Obzriem sa a to auto. Nebolo mi to až také divné, lebo tam býva školník. Podivné sa mi zdalo skôr to, že auto prišlo z opačnej strany, ako je tam bežný vstup a pokračovalo cez dvor von. Vtedy som si všimla, že je to policajné auto. Ani to mi neprišlo až tak zvláštne, keďže je to tu celkom bežná vec, že sa tu premávajú nočnými ulicami. Bolo obdobie, keď som ich počas večerno-nočnej prechádzky so psom stretla v priebehu polhodky aj trikrát. A pritom je to tu podľa mňa najbezpečnejšia časť Petržalky, tak neviem, čo tu tak obsmrdali. V poslednom období som ich vlastne už dobre dlho nevidela takto po nociach brázdiť cez naše sídlisko.

Nenechám sa vyrušovať, bežím si ďalej, počúvam pri tom Nickelback a pomaly sa môžem kochať prvými hviezdami. Popravde v tejto lokalite nič moc z tých hviezd nevidno, keďže na pouličnom osvetlení nešetríme. Po polhodinke som svoj beh ukončila s tým, že dám ešte pár kolečiek na rozchodenie. Pri druhom koliesku pozerám, že policajti nás tu stále sledujú. Tentokrát boli čeknúť šukaciu lúčku – pre tých, čo nepoznajú miestu terminológia, lúka posiata večne kondómami. Vtedy som začala premýšľať nad mojím slzným sprejom, čo mám doma v ruksaku. Dostala som ho od kamošky, ale asi ani raz som ho nevytiahla z ruksaku.

Nakoniec som si dala ešte strečing, na starom betónovom pingpongovom stole, ktorý si určite pamätá aj lepšie časy. Počas strečingu si všimnem, že sa ku mne približuje tmavá postava. Môj mozoček ihneď spracováva situáciu- útok alebo útek? Myslím, že nebolo nad čím uvažovať, schmatnem fľašu a rýchlim krokom sa poberám smerom do ulice. Bol odo mňa tak na tridsať metrov, ja som to do ulice mala tak dvadsať-náskok desať metrov. Keď beží on, pobežím aj ja. Ale bežať nezačal. Zasvietil mi baterkou rovno do ksichtu, zakričal po mne:"Polícia, stáť! " Mierny šok, ale vždy lepšie ako nejaký úchyl. Veľmi rýchlo som mu vysvetlila, že to je nejaký omyl, nie som miestny feťák, za ktorého ma pokladal. Trošku som povyzvedala, čo je to tu za big akcia, že som ich tu videla pobehovať po okolí. Dozvedela som sa, že majú záťah na feťácku bandu, čo si s obľubou vyberá asi školský dvor. Po nemilom nočnom prepadnutí a výsluchu mi konečne dovolil ísť domov.

Toto je asi moment, odkedy chodím s mojím slzným sprejom aj behať. Budú z nás kamaráti na život a na smrť.

 Skutočný príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu