Bezradne som postával medzi stovkami tiel našich i cudzích a díval sa na ich tváre, z ktorých sa vytrácal alebo už vytratil život. Mnohí boli tak dokaličení, že ich nebolo možné ani na prvý pohľad rozoznať.Okolie páchlo krvou a pušným prachom. Zajatí rakúski vojaci stály na konci tohto pohrebného poľa a boli strážení jednou našou rotou.Hľadal som teda ešte nejakých ranených či živých.Ako som si všimol vojaci nášho vojska si prisvojovali veci nielen mŕtvych Rakúšanov ale aj našich.Ja som na to nemal svedomie.Pohliadol som na svoju uniformu-už to nebola uniforma vojaka, ale špinavá handra.Nohavice boli od blata a krvi, žaket taktiež tvár som mal popálenú, no nevedel som od čoho a vôbec-keď som sa vracal späť k bitke na nič som si nespomínal.Až teraz som spoznal, čo je to vojna i keď som stál na strane víťazov.Kúsok vpravo sa ozvalo zastonanie, vybral som sa teda tým smerom- ležal tam zranený Rakúšan a v rukách ešte stále pevne zvieral štandardu- bol na nej znak a číslo 117.horského pluku.Mal pár strelných rán v bruchu, jednu na ramene a hlbokú sečnú ranu na čele.Samozrejme som sa k nemu naklonil, aby som mu pomohol a odviedol som ho do poľnej nemocnice, keď tu zrazu mu znenazdajky zjavil v ľavej ruke bajonet a jeho ruka s ním vystrelila smerom k môjmu bruchu.Nečakal som to a neskoro som jeho útok odrazil.Zarazil mi ho do ľavej strany asi do polovice jeho dĺžky-zatočila sa mi hlava, no udržal som sa na rukách vybral som bajonet z rany a pištoľou ho strelil priamo do čela.Pribehli ku mne kamaráti a ja som im už iba padol do vystretých rúk a omdlel.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár