Časy našej krásy.
Tie pominú v minulosti
A z nás ostanú len prašné kosti.
Pamätáš, na ten deň
Deň, keď sme si sadli na kmeň
A cítili jeho všemohúce sily,
Videli sme ich ako žily
Človeka, ktorý myslí len na jedno
Ten čo nepozná prekážky ani nádob dno.
Niekedy dávno sme takí boli,
A nejeden deň ma to bolí.
Teraz sa každý nás bojí.....
A na opačných koncoch stojí.
Máme strach, z toho čo bude
Všetci na nás kričia,
Pomaly náš strom ničia,
A ty zostala si v kľude,
V kľude tvojom neočakávanom
Ako keď slnko vychádza nad ránom
Už len môj strom spadol dole
A mne to srdce strašne kole.
Na zemi strom zvíjam
Na tvoje bezduché telo sa dívam
A v tvojej duši na rozlúčku kývam
Dúfam, že tento sen len snívam.
Naše priateľstvo padá v hĺbku diaľ
A mňa utápa už len žiaľ.
Spomínam na naše krásne chvíle
Toto všetko som povedal víle.
Tak to sa ja s tebou lúčim
Slzu si späť do očí tlačím
Viem, že už krásu tvoju neuvidím,
Ale dúfam, že s myšlienkou na teba sa prebudím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár