Ríša, v ktorej žijem je veľmi maličká. Nemám v nej lásku, šťastie, ani rodičov a ani moju polovičku. Ledva sa do nej sama zmestím. Ak mám chvíľku čas, venujem sa jej a pomaly si v nej upratujem. Ona je v skutočnosti veľká, len je v nej príliš veľký neporiadok. Je v nej miesto pre všetko a pre každého. Dokázala by som tam dostať aj celý svet. Západ slnka, či večerné pozorovanie hviezd. Zatiaľ v ňom teda žijem sama. Neporiadku je príliš veľa. Nespočetné množstvo škaredých spomienok a udalostí v minulosti, ktoré boli len mrhaním času, zlyhania, sklamania. Niečo na čo sa má zabudnúť. Ľudia určite zabúdajú na takéto veci. Ale ja nie, nedokážem to. Ukladám si to do mojej ríše. V nej ani skutočne nepoznám kde čo je. Pred pár rokmi mal každý problém, každá spomienka svoje miesto.
Môj svet má tri časti.
Takmer celé je posiate vecami, ktoré ma trápili, alebo trápia. Všetky bolesti, starosti, ktoré neviem zo seba dostať. Čo už môže také mladé dievča trápiť, to si môže ktokoľvek pomyslieť. Mám naoko ružový život. Šťastných a milujúcich rodičov, bezchybné detstvo. Lásku môjho života, s ktorou som ochotná prežiť celý svoj život. Áno, úplne úžasná idylka šťastného života. Takto ma vidí veľa ľudí. No len zopár ma skutočne pozná. Ok, povedzme si úprimne, nie nepozná. Mňa nepozná nikto. Mám pocit, že ani ja sama. Neviem, či je to tým, že som tak mladá, možno neskúsená, či zaľúbená, ale dúfam že touto knihou to pochopím. Nezatváraj ju. Ešte kúsok so mnou ostaň, ja ti to všetko vysvetlím. Aj o tej mojej ríši, aj o mojom živote a nakoniec aj to, kto a aká skutočne som.
Ostali sme pri najväčšej časti mojej ríše. Nie je veľmi ružová. Je čierna a to doslova. V mojom svete, v strede môjho sveta nerastú kvitnúce stromy. Stromy v mojom svete nekvitnú, sú čierne. Ale na ľavej strane je kúsok zelene. Je to lúka. Lúka plná kvetov,
o ktoré sa starám. Na ne mám stále čas a venujem im skutočne každú chvíľku. Kvety sú dôvodom prečo som moju ríšu nezavrhla.
Láska – má červené lupienky. Najkrajší kvet na mojej lúke.
Rodina – nádherné okrasné kríky. Sú plné kvetov. Maličkých kvetov, ktoré spolu tvoria krásny obraz. Preto aj rodina je najkrajšia, keď drží spolu. Tieto veľké okrasné kríky chránia malé drobné kvety pod nimi. Ich farba sa nedá opísať a ani sa nedá nazvať žiadnym slovom, ktoré kedy človek vymyslel. Sú to moje malé tajomstvá.
Tak to by aj bolo.
Lúka je na ľavej strane. Ako naše srdiečko. Dokonca aj moja ríša je v tvare srdiečka.
Okrem lúky, mám v mojom svete ríšu snov. Mojich snov, ktoré sa mi splnia. Nie teraz, ani zajtra, možno ani o rok, ale raz určite. Napriek všetkému, tie mi nemôže nikto vziať. V tejto časti ríše je zas všetko ružové. Človek si nepotrebuje nasadiť ružové okuliare aby niečo videl. Tu je skutočne všetko ružové. Je to najkrajšie miesto na oddych a relax. Snov nie je nikdy dosť, pokiaľ sa človek dokáže vrátiť naspäť k realite.
A možno aj ty taký svet máš. Svoj svet. O ktorom nikto nevie. Možno ani ty sám.
Ja som to tiež až teraz spoznala, keď som tu takto napísala čierne na bielom. Konečne som popísala ako to v mojom vnútri vyzerá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár