Tuc - tuc. Tuc- tuc. Počul som ten tajomný zvuk môjho neúnavného srdca. Nikto ma nevidí, len môj tieň sa snaží nedýchať, aby ma nevyrušil. Stiahnuté sú moje mihálnice. Osoba sediaca na špinavej a drsnej podlahe plnej hriechov a výčitiek. Jedna desatina sekundy a a pomocou očného nervu môj mozog spracúva obraz. Vidím vnútorné steny kocky, po ktorých steká koherentná vrstva purpurovej krvi. Purpur steká pomaly. Niekedy neviem rozoznať, či sú častice krvi v pohybe alebo nie. Ticho začína horieť netrpezlivosťou, žiadne decibely, absolútny pokoj. Začínam mu rozumieť, preto zvolám:
„Mé“. Zmením svoju polohu a postavím sa na svoje skrvavené a krivé nohy. Chcem ísť von stretnúť niekoho. Prejdem cez stenu, no som celý od krvi. Vidieť len oranžové slnko a schody točiace sa niekam hlboko. Divím sa , že každý schod po ktorom prechádzajú moje nahé nohy je rozdielny
Po asi približne 666 shodoch nevnímajúc zakopnem o osobu. Sedí tu. Je to muž. Je celkom šedivý a na nose mu odpočívajú okuliare. Svoje telo si chráni sakom a zožltnutou košelou. Sako je zaprášené a hnedé ako keby malo sto rokov. Spoznávam ho, je to Faust. Doktor Faust. No je mierne odlišný. Nevníma ma. Mávam mu pred očami, no on nereaguje. Skúsim sa mu prihovoriť: „ Pán doktor, počujete ma? Kam vedú tieto schody?“ Ticho. Opakujem svoje slová no hlasnejšie. Faust, otvára svoje ústa s bielymi perami. A celkom clivo zo seba vytlačí: „ Do zatratenia“. Faust začne stonať a celkom sa rozplače. Je to plač zúfalstva, tupý zvuk beznádeje. Čo to znamená zatratenie? Nikdy som také slovo nepočul. Nikto mi nikdy nepovedal, čo je to zatratenie. Otec, Matka, Učiteľ. Možno budem prvý ktorý dosiahne to neznáme. Zatratenie.
Začnem utekať a Faust sa mi stráca. Prejdem 88 schodov. Cítim vôňu tabaku s hašišom. Zatvorím oči, aby moje čuchové receptory v nosovej dutine lepšie rozpoznali pach. Prejdem 10 schodov celkom naslepo. Zakopnem do niečoho mäkkého. Otvorím oči a uzriem už staršieho pána, ktoré som spoznal z učebnice literatúry. Ponáša sa na pána Bodléra. „ Heh, heh, ty tu čo hladáš ty vygrcanec.“ flegmaticky ma oslovil s cigaretou v ústach pán Bodlér. Ja som mu odpovedal: „Putujem do zatratenia.“ Charles sa z chuti začal smiať. „ A čo si spravil preto, aby si bol zatratený? Ja som bol iný ako ostatní a preto som zatratený. Nemohol som písať čo som, cítil. No teda mohol som, ale musel som potom nejakým morálne nadradeným zasranom platiť peniaze. Heh. Ty žiješ v úplne inej dobe, môžeš si písať všetko čo cítiš a nikto Ta neobmedzuje. No nehovorím o rasizme, xenofóbii a podobne.“ Zamyslel som sa. Skúšam pochopiť význam jeho slov. Napadlo ma to: „ Ja som iný. Som homosexuál.“ Charles sa na mňa usmial a chytil moje krehké ruky. Objal ma a tým najtichším hlasom mi úprimne príjemne pošepol: „Si na správnej ceste“

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
dreamagall  8. 2. 2008 00:28
krásne
Napíš svoj komentár