Skutočný príbeh: "Priateľstvo od Pokecu až po stretko"

Príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou ktorá sa skutočne odohrala v mojom živote. Nie je tu žiadna fikcia, všetko je pravda.

Celé sa to začalo v jeden augustový deň. Mal som dosť zlú náladu, keďže na sociálnej sieti menom Facebook ma naštvala bývalá spolužiačka. Rozhodol som sa teda, že toto bude jeden z dôvodov, prečo z Facebookom skoncovať a tak som teda deaktivoval účet. Bol som dosť vynervovaný a nechcel som sa s nikým rozprávať, ale aj tak som trávil čas na Pokeci. A tam sa začala ďalšia etapa tohto príbehu.

Deň po zrušení účtu na FB som sa cítil úplne inak, no bolo mi stále horšie. Rozprával som sa večer na Pokeci so sesternicou, keďže som nemal čo robiť. Samozrejme, každý máme inú výdrž, sesternica išla po 20minútovom rozhovore off. Tak som vypol podsvietenie na displeji a zapol som si TV. A asi tak o 3 minúty som začul pípnutie na novú RPčku. Začalo mi písať jedno dievča, 15 rokov, oblasť Sereď. Rozprúdili sme teda živú debatu a asi tak po dvoch hodinách sme sa skamarátili. Potom som sa už rozlúčil a išiel som spať - s vedomím že toto bolo zase len "kamarátstvo na 2 hodiny"...

Na druhý deň ráno o siedmej vstanem a idem na autobus do mesta urobiť menšie nákupy. Vrátil som sa okolo deviatej. Cez deň som pomáhal dedkovi pri dezinfekcii studne, ale pracoval som dosť spomalene - snažil som sa na ten rozhovor jednoducho zabudnúť. Avšak (!) to, čo som večer zistil ma dosť zaskočilo. Keďže používam niekedy Azet Plus, viem o všetkom čo sa deje v mojom profile. Keď som večer prišiel zadýchaný z behu okolo dediny, dal som si len ľahkú stravu a zapol som notebook a išiel smer Pokec. Hneď po logine pozerám: 2 návštevy profilu, 3RP...a odosielateľom RP bolo samozrejme spomenuté dievča...že čo? Po prečítaní tých správ som zistil že sa niečo deje - akoby to dievča malo záujem sa skamarátiť. Samozrejme bola online, tak sme teda rozprúdili ďalšiu debatu na minimálne 3 hodiny. O polnoci som vypol laptop - tak ma ukecávala! Nenormálne...

Týždeň sme takto pokračovali v debatách, a môžem povedať, že sme sa celkom skamarátili. Avšak raz večer sa mi tá dievčina (jej meno som totiž spoznal až neskôr na záver rozhovoru) zdôverila s jedným problémom: "Prosím, pomôž mi! Jeden chalan ktorý ma stále otravuje chce so mnou chodiť a ja ho neviem od seba odkopnúť! Prosím pomôž mi!" Keď som si to prečítal, bol som doslova zdesený. Spýtal som sa jej či je ten chalan na Pokeci - ževraj áno, tak som si vypýtal nick. Stručne som mu napísal čo si o ňom myslím a že nech neotravuje moju kamarátku inak za to zaplatí. Nachvíľu tento problém ustal, a ja som cítil že mi srdce trieska ako pneumatické kladivo, no nevedel som prečo. Keď sa priblížila polnoc, začali mi klipkať oči. Tak som ešte tak na rozlúčku povedal: "Pozri, už som dosť unavený, radšej pôjdem spať. Mimochodom, moje meno je Ondrej..." Odpoveď: "Ondrej, veľa si toho pre mňa spravil, cením si to, sama by som to nedokázala. A ozaj, moje meno je Ľubka. Dobrú noc a ahoj zajtra."

Po mesiaci kamarátstva som pochopil, že ma Ľubka zmenila. Našiel som v nej skvelú kamarátku. Je to milé, priateľské, ale aj krehké, citlivé a obetavé dievča s veľkým srdcom. Nechcel som jej nijako ublížiť, vždy keď keď mala problém, vždy som sa pokúšal s ňou o tom rozprávať aby ho nedusila v sebe. Avšak raz ma zaskočilo, keď som ju pár dní nevidel na Pokeci - iný kontakt som s ňou totiž nemal. Myslel som si že ma celý čas len namotávala, a tak som si ju zmazal s priateľov s tým, že som sa znova sklamal v niekom, komu som zveril svoje city. O pár dní som ale zistil čo sa deje a urobil som poriadnu chybu - nemala kredit takže nemala ako byť online. Spravil som chybu a snažil som sa to napraviť ako sa len dalo...

Pár dní sme teda pokračovali v kamarátskych rozhovoroch. Jeden večer sa ale stalo niečo s čím som nepočítal. Ľubka mi napísala: "Ondrík, pozri, na Pokeci teraz dlho nebudem, keďže nemám už veľa kreditu. Nechceš moje číslo? Ako verná kamarátka ti ho dám." Zamyslel som sa, a po pol minúte rozmýšľania som jej dal svoje číslo, aj Ľubka mi dala svoje. Keďže ja som ešte mal nejaký ten credit, prezvonil som ju aby som si to overil - sedelo...o pár dní sme si začali normálne volať. Neskôr som Ľubku tak mierne prekvapil - nevedel som jej dokázať že ju mám rád, ale skúsil som to trošku zaujímavým spôsobom - dobil som jej kredit na mobil. Viem, zbláznil som sa, dosť netradičný darček - ale jednoducho som to chcel skúsiť aspoň touto cestou.

Prebehol mesiac a 3 týždne. Už sme boli nesmierni priatelia. A zistil som, že prvú októbrovú sobotu nemám žiadny program. Riskol som to, v utorok som jej zavolal a asi tak v polovičke rozhovoru som zmenil tému: "Počuj Ľubka, v sobotu nemám čo robiť. Nechcela by si ma osobne spoznať? Teda, len ak máš záujem, ja ťa do ničoho netlačím..." Pár sekúnd ticha, a potom mi povedala: "Možno by to aj šlo, ale mám veľký strach." Nechápal som, moja reakcia bola: "Ľubka, viem že už som ti to raz povedal, ale poviem ti to znova: si moja naj kamarátka, ja ti nie som schopný ublížiť lebo neviem ako! Ak sa nechceš stretnúť dobre, ja ťa nechcem do ničoho tlačiť. Proste možno nenastal ten pravý čas!" Odpoveď bola: "Ten pravý čas prišiel, ale musím si to premyslieť."

Asi tak vo štvrtok mi Ľubka zavolala: "Ondrík počuj, o to stretnutie mám záujem. Kde a kedy?" Odpovedal som: "Mohli by sme sa stretnúť v Trnave poobede, no je tu jeden malý problém - neviem kam by som ťa mohol pozvať keďže Trnavu vôbec nepoznám." Ľubka na to: "S tým by nebol problém, Trnava je môj rajón. Mal by si teda záujem?" "Jasné Ľubka, prečo nie?"- odpovedal som. Začal som teda hľadať a skladať všetky možné kombinácie sobotňajších autobusových liniek do Trnavy...

Prišiel "D-Day" - sobota. Keď som ráno 10:24 sadal na autobus z Prašníka do Piešťan, cítil som miernu trému, ale bral som to ako normálku. Celú cestu do Piešťan na stanicu som bol trošku vyklepaný, tak som sa ukľudňoval tým, že som si dal štuple do uší. Keď som v PN presadol o 11:35 na bus do Trnavy, tréma ma zrazu nejako rýchlo prešla - proste akoby sa nič nedialo. Počas celej cesty som mal v ušiach slúchadlá s obľúbenou hudbou, nevnímal som okolný svet. A asi tak za Bučanmi mi zazvoní mobil - samozrejme Ľubka. "Nebudem dlho kecať, len ti poviem v skratke ako ma spoznáš: čierne vlasy s melírom po plecia, oči hnedej farby a ľahko opálený vzhľad v tvári." Dobrý popis nie?

12:32 - prišiel som do Trnavy na stanicu. Ľubke mal autobus prísť 13:50, tak som sa ešte išiel so štuplami a hudbou v ušiach prejsť do parku za stanicou - jediné miesto o ktorom som vedel že tam je.
13:45 - pozerám na hodinky - ŽE HUPS! Rýchlym krokom som upaľoval na výstupište. Akurát som to stihol - práve vyskočila z busu - ešte som motal "dróty" do vačku!
Keď som Ľubku zbadal, normálne som nechcel veriť že je to ona! Proste, padla mi do oka. Keď ma Ľubka zbadala, trochu zaskočene na mňa pozerala. "Ty budeš asi Ondrík, však?"- nesmelo sa opýtala. "Tak potom ty budeš zrejme Ľubka, však?" Obaja sme sa na seba tak priateľsky usmiali. Myslím že to bol signál, že to "dobre vypálilo". Tak flegmaticky som sa spýtal: "Zrejme si trošičku nervózna, alebo nie?" Ľubka na to so smiechom:" Priznám sa že áno, klepalo ma už celú cestu sem."..."Neviem, či si hladná, alebo si už obed mala, ale rád by som ťa niekam pozval. Súhlasíš?"..."Môže byť,lepšie ako tu tri hodiny stáť." Zasmiali sme sa a rozkecaní ako "dve hrdličky" sme vykročili smerom k pešej zóne. Chvíľku sme hľadali nejaký normal podnik, až sme si nakoniec sadli na terase jednej reštaurácie. Tri hodinky minimálne sme vykecávali pri kofole, a môžem povedať, že sme sa poriadne nasmiali!

Asi tak o štvrtej pozeráme obaja na hodinky so slovami:" Počuj, nemali by sme už náhodou vypadnúť? Veď obaja sme tu busmi či nie?" Nuž, zaplatili sme a išli sme sa ešte prejsť na takých 15 minút do parku. Na nástupišti som ešte Ľubke položil ruku na plece, pozrel sa jej do očí a povedal:"Neviem, či sa ti tento deň páčil, ale rád by som sa s tebou niekedy znova stretol. Mám ťa veľmi rád Ľubka a najradšej by som takto s tebou trávil každý deň."..."Ondrík, si môj najlepší kamarát, a nečakala som že budeš merať takú diaľku len kvôli mne. Cením si to a chcem aby tento deň bol šťastnou spomienkou pre nás oboch. Verím že sa ešte stretneme. Dovtedy ahoj..." Priznám sa - bola to trošku dojemná rozlúčka - takmer som nestihol autobus.

Doma ma síce mamka vyspovedala že čo ako som prežil deň - nemal som problém jej o tom povedať. Ale keď som večer zaspával, mal som ešte štuple v ušiach, a len náhodou mi naskočila jedna pesnička: Kristína - Ešte váham. Neviem prečo a ako, ale počas tej pesničky mi srdce trieskalo ako kostolný zvon. Ani som si to neuvedomil, nevedel som ako - v tej chvíli som zavrel oči a zaspal...Ráno som sa zobudil a až ma kleplo keď som zistil že celú noc som mal slúchadlá v ušiach a kompletne som vybil mobil...no mal som na tvári podozrivý úsmev.

V nedeľu večer mi Ľubka volala. Samozrejme som sa len tak zo žartu prvý spýtal: "No čo, dýchaš ešte? Nestrápnil som ťa na smrť?"..."Chvalabohu nie Ondrík, nemusíš sa báť, žijem, dýcham, aj keď ma mama hodinu spovedala že ako to celé dopadlo."- so smiechom povedala Ľubka. Minimálne 20 minút sme vykecávali o včerajšku "po dráte", až sa mi nakoniec vybila batéria...

O pár dní to budú 2 mesiace čo Ľubku poznám. Je to trochu smiešne že som ju spoznal cez Pokec a až potom osobne, ale som rád - Ľubka je v súčasnosti moja najlepšia kamarátka, ktorú som si vďaka jej veľkému srdcu a skvelým vlastnostiam zamiloval. Avšak, keďže už o Ľubku má jeden chalan záujem a ja ešte chcem dať všetkému čas, zatiaľ mi úplne stačí ako najlepšia kamarátka. Dôverujeme si, spolu sa smejeme aj plačeme, navzájom si pomáhame. Takto by malo vyzerať skutočné priateľstvo. A poučenie? Aj totálna nula (ako som ja) môže zvíťaziť - treba len veriť, že na svete existuje nádej...

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu