No niektorí sa vyberú inou cestou, cestou väčšieho odporu a vzdorovitosti, (ne)pekne proti prúdu a robia veci (tak trochu proti logike) presne naopak.
Ja a moji kamoši ( kamaráti od detstva, už si ani poriadne nespomínam ani kedy sme sa spoznali, ale mám z tých čias niekde čiernobielu fotografiu, ako sme sa spolu hrali na piesku) sme vyrastali na punkovej hudbe, rebelujúc chľastali pivo na školskom dvore po vyučovaní a jediné športy, ktorým sme holdovali boli šialené nočné skrývačky (áno, skrývačky som hral každé leto niekedy aj do tretej ráno a to som mal 18) a amatérske rally. Spomínam si, mal som asi 15 rokov a skalopevne som sa rozhodol, že si začnem dávať dokopy svoje auto, ktorým budem križovať krajinu a bude to môj symbol slobody a voľnosti, zhmotnenie mojej filozofie a presvedčení.
Na tieto účely som chcel použiť staručkú Škodu 105S, takzvanú "užovku", ktorá bola vedy už asi dva roky odstavená v garáži na chalupe a postupne pustla a smutne čakala na svojho vysloboditeľa. Bolo to ideálne auto, ktoré mohlo reprezentovať mňa a moje postoje, názory a životný štýl. Auto staré, jednoduché a na svoju dobu pokrokové, húževnaté a tak agilne k svojmu majiteľovi... Vždy som mal rád to auto a spájalo sa z mnohými spomienkami na moje detstvo, výlety a rôzne šialené situácie, ktoré môj otec vždy so svojim flegmatickým prístupom zvládal.
Moje spomienky z detstva na to auto by sa dalo zhrnúť na pár slov, ktoré to vystihovalo- vôňa benzínu, ktorá sa miesila s vôňou vanilky tak typická pre Škodovky, kazeťák, z ktorého vždy a za každých okolností bolo počuť Beatles a slnko páliace cez sklá na aute a celé to všetko sa akoby stávalo jedným zážitkom zmyslov, také malé letargické opojenie zo zadných sedadiel, vždy keď sme niekam cestovali.
Tak ako ma to napadlo a slovo dalo slovo, mama mi povedala, nech si to auto opravím a dám dokopy, že keď teda budem mať vodičák, tak budem mať na čom jazdiť, no nečakala, že začnem hneď v pätnástich... V konečnom dôsledku spočiatku nič nenamietala, veď som svoje vreckové prestal v toľkej miere míňať na pivo a cigarety a začal som skupovať náhradné diely, ktoré sa nezdali byť zas tak škodlivé môjmu zdraviu.
No stalo sa, čo nikto nečakal... Spolu s kamošmi (s ktorými sme dovtedy holdovali rebelovaniu a rozpravám a teoretickým úvahám o škodovkách) sme si splnili malý veľký sen... mal som k dispozícii starú škodu, bola moja a trebalo ju dať dokopy.
Hneď v ten deň sme strávili debatou a spisovaním všetkého, čo treba a čo netreba, čo by sa malo a čo sa nesmie robiť a kúpiť a tak podobne. V ten večer sa stali dve udalosti, ktoré zmenili môj život- sedeli sme pri base piva a s Edom sme obaja skolili veľkého bobríka, čo sa mi podarilo prvý krát v živote a okrem toho som prestal piť alkohol na dlhý dlhý čas (síce som neprestal piť úplne, no jedno pivo oproti dvanástim je takmer nič).
Bolo leto, mali sme prázdniny, práve vtedy niekedy sme začali a mali sme na naše Skoda extrémist seanse celé dni. Nasťahovali sme sa s Jarkom a Edom k nám na chalupu, odkiaľ sme odchádzali jedine vo výnimočných prípadoch ako zadováženie ďalšej súčiastky, alebo odvoz niečoho na repas do mesta.
/ AHA! Moment, spomínal som kamošov a väčšina z vás o nich nič nevie a to potom nieje ono Edo, chalan od susedov, starý ako ja, výzorom ako ja, povahou novátorskou a čo bolo blbé, invalid a na barlách dlhý čas. Jeho povaha je prazvláštna a hodná štúdia fundovaných odborníkov. Napriek tomu, že ako malý skončil po šmyku na mokrom gumolite (vďaka súdruhom za všadeprítomný gumolit v škôlkach) s kolenom prerazeným na druhú stranu a po mnohých operáciách. Najprv vozíček, potom barle a množstvá liečení a liečení a tak nejaký ten rok sme spolu boli pomenej, no za celý ten čas namiesto strácania životnej energie ľutovaním svojej situácie študoval a čítal. A študoval a čítal nie nejakú blbú beletriu, alebo romány, ale ako to on nazval "múdre knihy pre hlúpe deti" - príručky a servisné knižky a manuály od Škodoviek, do ktorých bol zamilovaný. A tak sa nám z Eda stal fundovaný odborník na všetky vozy značky Škoda a chodiaca encyklopédia.
A náš Jarko, Edov brat a dieťa trochu introvertné, s poruchami správania, no s obrovským darom, ktorý mu nemôže nikto odoprieť, kto ho pozná. Jarko bol (a ešte stále trochu je) tiché dieťa, ktoré si nikoho len tak nepustil k telu, pokiaľ toho človeka nejak nepoznal. Jeho zvláštnosťou je, že pokiaľ človeku neverí a nieje mu sympatický, nepovie mu ani slovo, no naopak svojim priateľom znesie modré z neba a pomôže ako vie. Keď mal asi deväť, alebo desať, tak ma nesmierne prekvapil. Boli sme u mňa na chalupe a vozil som ho všade možne na mojej motorke po dedovi a on ma poprosil, či to nemôže skúsiť a po chvíli presviedčania som mu vysvetlil čo je načo a ktorou páčkou ako kvedlať, aby to šlo a dostavil sa požadovaný efekt posunovania sa s mašinkou vpred.
Na moje prekvapenie sedel prvý krát na motorke a jazdil! (áno, Jarko mal prvý krát pod kontrolou motorku, bola to Jawa 250 a on jazdil, akoby mal na motorky vodičák)
Vtedy sme si z Edom nejak uvedomili, že sa Jarko asi narodil s volantom v ruke a má ten dar od prírody ovládať tajomné sily motorov nejak natívne a má cit pre stroje.
Aj teraz, Jarko už pracuje ako automechanik a je natoľko dobrý, že keď raz v slabej chvíľke povedal v práci s úplnou vážnosťou, že dá výpoveď, tak mu šéf zdvihol od ďalšieho dňa plat asi o 30% /
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Skutočný príbeh
Komentuj
6 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
Super blog, pis dalej uz teraz som zvedavy co bude