(dobre, moje skákanie myšlienok máme za sebou a späť k spomínaniu na moje prvé auto)
Teda bolo leto a stáli sme pred otvorenou garážou s dielničkou, v nej stálo moje (naše) vysnívané auto a tešili sme sa na prácu plní entuziazmu nepočúvajúc múdre a vecné poučenia môjho deduška, ktorý sa nám podujal pomôcť s prácou, ale iba radami, lebo sám skonštatoval, že sme už všetci dosť veľkí a rozumní a máme dosť síl ( a garáž nieje dosť veľká pre štyroch ľudí a auto na kope). Môj deduško ako inžinier a konštruktér aj pre Škodove závody vedel o autách dosť a radi sme si vypočuli jeho párminútové prednášky ktoré boli podložené jeho dlhoročnou praxou s skúsenosťami.
Vždy večer sme si s deduškom sadli na lavicu na priedomí, zosumarizovali sme si uplynulý deň, viedli sme debaty o autách, babách, starých časoch a to všetko pri pohári skvelého babičkinho mätovo-zázvorového čaju.
Naša práca vyzerala asi tak- rozobrali sme auto do súčiastky asi za desať dní (do súčiastky je myslené doslova do súčiastky). Potom sme sa pustili do holej karosérie a skeletu ako hrdzožravé sarančatá, brúsili sme a šmirgľovali, drali každý kúsok hrdze s pedanciou a pohľadom masového vraha a naše úsilie určite vyzeralo dosť nezmyselne a hlavne bezútešne, lebo naša milá škodovienka bola prehnitá skrz na skrz. Na konci leta sme dokončili brúsenie a zistil som, že opieskovanie skeletu a kasne by ma stálo asi tri tisíce a bolo by to za pár hodín, s rovnakým výsledkom, ale na druhej strane takto to bolo pedantnejšie, šetrnejšie a viac škoda extrémist, ako sme sa všetci zhodli.
Celé mesiace až do zimy sme po víkendoch prevárali všetky tie nechutné hrdzou a zubom času vyhlodané diery a prvá etapa bola slávne za nami a z nás sa pomaly začali stávať čudáci, ktorí sa v partii bavia iba o dieloch na tie staré ušmudlané Škodovky a čo ľudí naokolo zarážalo, že sa náš rodný jazyk zmenil na nejaký divný veľmi podobný, no nezrozumiteľný... dielenská hantírka miesená s prvkami odborných výrazov vymyslených spolu s vývojom ďalších súčiastok do áut.
Celé to šialenstvo pokračovalo aj v zime a presunulo sa z chalúpky domov, do Košíc. Môj deduško sa uzniesol, že lakovanie karosérie v zime nieje najrozumnejší nápad a pre úsporu času by sa mohlo pokračovať repasom motora a prevodovky.
Tak sa stalo, že jeden deň moji starí rodičia neboli doma, pozval som vtedy svoju babu na čaj domov a po príchode sa zháčila. Vtedy som sa divil a teraz sa na tom zasmejem, lebo ako došla do mojej izby, tam našla posteľ, skriňu a skrinku, pár poličiek a uprostred tróniaci motor a prevodovku z auta krásne rozložené na celú plochu, pedantne poukladané jedno vedľa druhého, pekne systematicky, aby som pri skladaní neurobil chybu. Popravde... rozišli sme sa behom pár dní kvôli tomu a neľutujem, s odstupom času viem povedať, že bola sliepka (ako väčšina mojich bývalých, ale to je iný príbeh).
Motor a prevodovka... človek by si povedal, čo je na tom práce dať to dokopy, je to pár piestov, ojníc, kľukovka, blok a vložky, hlava a ventily, vahátka a zdvihátka, ozubené kolieska a synchróny... Ja som sa rozhodol a podujal na to, že pôvodný motor o objemu 1046 kubíkov a výkonom 33kW nevymením, ale opravím a čo naviac, skultúrnim ho, vylepším, čo sa dá ( a bolo čo vylepšovať) a slovám "dorob doma" dám iný extrémnejší význam. Po výbruse a vyvložkovaní, nastriekaní agregátu a kompletizácii som sa pustil do hlavy, leštil som zvody, lícoval kanály, zarovnal ju (samé fajnové veci, čo Škodovky nemali a nikdy mať od výroby nebudú). A prevodovka? Deduško ma nejak vždy zdržoval s jej opravou a repasovaním a pochopil som to až na moje narodeniny, na ktoré som dostal funglovú, na mieru skladanú prevodovku ( a potom že s dedom niesme drbnutí).
Na jar som sa vrátil s chalanmi na chalupu a pokračovali sme v práci s rovnakým, ak nie väčším entuziazmom (ktorý nielen že pretrval, dokonca sa v nás cez zimu kumuloval) Čakalo nás lakovanie kasne, čo zahŕňalo dedov rýchlokurz striekania tlakovou pištoľou, ktorej sme za zúčastnili všetci a na konci sme boli takticky rozdelení na časti plochy auta, podľa šikovnosti. Ja som vyfasoval podbehy, lebo moje lakovanie nestálo ani za nič a tam som mohol kydať kvantá farby a robiť stekance, ktoré neboli na škodu, ale práve naopak, boli žiadané, Edo striekal veľké plochy pre jeho zmysel pre detail a perfektný grif v zápästí a Jarko dostal to najťažšie- rohy, prehyby a falce, ktoré ničia ego aj najlepším lakírnikom, lebo farba rada steká...
po druhej vrstve základovky zas šmirgle do rúk, všetko prebrúsiť a odstrániť aj tú najmenšiu nerovnosť a chybičku v laku. Celé to vyzeralo tak, že sme všetci traja pobehovali okolo karosérie s brúskami v ruke jednej a malým neónom v ruke druhej, nos nalepený na kapote a svietiac si zboku hľadať aj tie najjemnejšie nerovnosti a likvidovať ich.
Potom striekanie bielej farby, zas brúsenie a lakovanie a zas brúsenie a nakoniec finálna vrstva laku. Celé to po skončení vyzeralo veľmi efektne a zhodli sme sa z dedom, že takýto lak nemajú ani nové drahé bavoráky a ten hlboký lesk dedovi pripomenul ako videl ešte za vojny jediný krát v živote na vlastné oči Rolls Royce. Tak a lakovačka bola za nami a bolo tu zas leto a čas letel veľmi rýchlo...
pokračovanie nabudúce
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
depropex
5. 11.novembra 2009 00:35
nádhera. aj ja chcem mať takého deduška. darmo, nie každý pochopí čo majú staré škodovky do seba. ja som mal taký plán že ak kúpim favorit a po pár rokoch budem kupovať niečo novšie, tak potom favo rozoberiem do poslednej šroubičky a vyleštím, prebrúsim, poskladám. odvážny plán.... ale kúpil som felíciu . no možno aj tá raz tak skončí. Neni to zložité auto
Napíš svoj komentár