Knižnica, starý pán a žena

Zjavil som sa na pustej, nočnej, anglickej ulici kde ma osvetľovalo len svetlo z okolitých lampášov. Padal hustý dážď, ale nezdalo sa mi žeby som bol nejaký mokrý. Nevedel som kde idem, ale vedel som, kam mám ísť. Míňal som ulice, keď som dorazil konečne na miesto, ktoré som hľadal - starú, zatuchnutú budovu kde ma mal niekto čakať. Starý pán. Nevedel som žiadne podrobnosti o ňom iba som vedel že je pre mňa niekým výnimočným. Bol vlastníkom knižnice na ktorú som mal vždy slabosť a často som tam chodil, no len málokedy som ho vídaval. Otvoril som dvere a vošiel som dnu a zdiaľky ma privítal hrajúci gramofón - pán mal dobrý vkus. Sedel za obrovským stolom, poklopkajúc prstami a dívajúc sa von oknom do hustej nočnej búrky aniž by si bol všimol že niekto vošiel. Na môj pozdrav nedbal, neprišiel mu asi veľmi dôležitý. Nedal si tú námahu ani sa len otočiť, len povedal:" Ten prichádzajúci klobúk, ktorý tak rád nosíš, by som rozpoznal aj na míle."
Po vzájomnom rozhovore a vynikajúcej whisky som sa dozvedel, že knižnicu, ktorá bola jeho životnou láskou a poslaním, ktoré mu určil boh, musí opustiť. Nechcel počuť moju ľútosť alebo útechu. Vedel som že to nemá rád a tak som radšej mlčal, aj keď som vedel že vo vnútri ho to musí zožierať ale nerád dával najavo také slabosti. Posledná veta bola: "Bež, a rozhliadni sa tu, dúfajúc že to nieje posledný krát." Nerozumel som tým slovám.
Mal som rád to tiché miesto a len sa tak túlať medzi uličkami a hľadať to čo mi treba pričom vždy som našiel len to, čo mi netreba, dúfajúc v presný opak. Mal som nejaký divný pocit že vždy zahliadnem nejakú tvár tak som nezdržiaval, pobral pár kníh ktoré som považoval za zaujímavé a chcel sa vrátiť ku stolu lenže po návrate som zistil že nie som jediný návštevník. Miesto na ktorom som sedel pri príchode bolo obsadené. Bolo počuť len rýchly šeptavý rozhovor ktorý po mojom príchode zmĺkol. Zdiaľky na mňa zahľadeli oči ktoré mi boli povedomé. No kým som prišiel ku stolu ten "niekto" už odišiel. Pýtal som sa pána že koho tu mal za návštevu. Len povedal:" To zisti sám čaká ťa vonku."
V momente som sa rozbehol, bol som až príliš zvedavý.
Vyšiel som von dvermi do dažďa. Zdiaľky som ju zahliadol ako na mňa čaká na druhej strane ulice, celá v čiernom a taktiež chrbtom ku mne. Čím som bol bližšie tak som počul ako si vtom tichu pohmkáva nejaké verše.
" To vás som videl v knižnici ? "
"Áno. Som jej nová majiteľka a neželám si aby ste sa stýkali stým pánom a navštevovali tú knižnicu."
"Aspoň sa mi ukážte aby som vedel s kým mám dočinenia. "
Žena sa otočila a dala dole šatku. Konečne som tú tvár spoznal aj keď som nerozumel ako je to možné. Zrazu jej tvár veľmi zvážnela a zosmutnela akoby prezvala všetky trápenia toho pána a nevedela to v sebe udržať a len mi povedala " Rýchlo! Bežte!
Otočil som sa že sa dám na odchod keď ešte ku mne doľahol hlas : " A nezabudnite to prosím povedať môjmu skutočnému JA, myslím žeby to malo vedieť"...

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu