Štyri roky do prítomnosti a teda dneška a takmer na týždne presne som v podobnom stave. Premýšľam nad poslednými rokmi, krokmi, myšlienkami, spomienkami, rozhodnutiami, činmi ale aj nečinmi. 4 roky nie sú dlhé obdobie. Kedysi sa plánovala ekonomika na 5 rokov dopredu. Ja neviem plánovať ani pol roka a čo bude o 5 rokov netuším. Okrem vecí spojených s mojím trávením času, so školou, brigádou najviac premýšľam na mojom vzťahu k ľuďom. Najprv vo všeobecnosti.
Dlhý čas (roky a možno aj dekádu) som sa akosi snažil byť akýsi individualista. Nahováral som si, že ľudí nepotrebujem. Samozrejme stále som mal partiu a akýchsi "kamošov". Dokonca aj jednu "frajerku". Na mesiac. Akokoľvek sa veci vyvíjali stále som bol ja ten, ktorý sa odcudzil od vzťahu. V momente keď ma osoba začala spoznávať viac zľakol som sa a vyšiel zo vzťahu. Či už to bolo zhadzovaním, posmeškami alebo kompletnou ignoráciou, bolo mi to "jedno". Či to treba brať ako čisto introvertnú povahu alebo nejakú psychickú poruchu nechcem riešiť. Ani odpoveď nechcem vedieť.
Ľudia však prichádzajú a odchádzajú. Jednu partiu vystriedala druhá, potom ďalšia. Opäť prišli ľudia a ja som ich "vytlačil". Teda pravdu povediac vytlačil som od nich sám seba. Niekoľkokrát. Veľa ľudí. Aj ja som zažil podobné veci, no bral som to športovo.
A práve v týchto dňoch premýšľam najviac nad týmito mojimi činmi. Samozrejme, že ich neodčiním a väčšinu ľudí ani nechcem mať naspäť v okruhu priateľov. Čo ma trápi sú priatelia súčasní. Máme dobrý vzťah. Teda ja aspoň dúfam, že mám, a s každým sa snažím ísť do nejakej hĺbky. Okruh však zúžim na pár jedincov. S nimi mám veľmi dobrý vzťah až vo forme neovládaného sarkazmu a narcizmu. Posmešky, zhadzovanie, nadávanie je na bežnom poriadku. A práve to ma začína trápiť. Začínam sa cítiť byť odcudzovaný. Mali sme už aj pokec. Nie je to pravda. Moje činy spojené s týmto odcudzovaním som vypustil a snažím sa byť dobrý priateľ. Počúvam. Veľmi neviem pomôcť, som z nich všetkych najmladší. No hlavne sa snažím udržiavať akýsi level sarkazmu, nadávok a posmeškov. Oni však nie. Už dvakrát som zažil pocit totálneho odcudzenia. V časoch keď som si myslel, že už je všetko v poriadku.
(Pointa): Uvedomil som si, že hlboké vzťahy, ktoré som zo svojho života vytláčal, sú esenciou života. Chýbajú mi. Nemám taký, no potrebujem aspoň jeden. Na nové priateľstvá od nuly až po hlboké veci teraz nemám síl. Partiu opustiť nechcem. Bola by už asi piata. Ako opraviť tieto vzťahy neviem. Z jednej strany sa to nedá. Ja som to skúšal. Skúšam. Skúšať aj naďalej budem.
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
žiť sám pre seba je sebažničujúce, potom pociťuješ len samotu a nepochopenie...