"Dúfam, že bude doma." pomyslela som sa, keď som bola na ceste za ním. Nie celú hodinu som spala. Mama doma nebola tak som išla za Sebym, išla by som za nim aj keby bola mama doma, ale teraz som fakt nechcela byť sama.
Zazvonila som na zvonček a čakala som kým mi niekto otvorí. Otvoril mi Sebynko. Mal na sebe staršie ošúchané tepláky a biele tričko z potlačou "I ♥ futbal"
"Zmenila si názor?" opýtal sa ma namiesto pozdravu. "Poď dnu, futbal práve začína." povedal.
"Neprišla som ho pozerať."
"tak..čo? prišla si lebo som ti chýbal?" opýtal sa ironicky.
"Vlastne prišla som preto, že som posluchla tvoju radu a zavolala som otcovi."
"Vážne?"
"Áno."
"A?"
"Mali sme skutočne skvelý rozhovor."
"A o čom ste hovorili?"
"O všetkom a ničom. Neišli sme až do detailov, že prečo ma opustil, ale ospravedlnil sa mi, že sa mi až po toľkých rokoch snažil skontaktovať. A potom mi povedal, že mám rovnaký hlas ako moja mama." nahrnuly sa mi slzy do očí.
"Waw."
"Ja viem." usmiala som sa na môjho miláčika cez slzy.
"A čo ešte povedal?"
"Že ma chce skutočne vidieť, a hovorili sme že príde, ale že väčší význam by mal keby som ja prišla za ním."
"Do Trenčína?"
"Áno."
"Kedy?"
"Lenže nechcem to, nechcem odísť od ľudí, ktorých mám rada. A a začala mi škola, nemôžem len tak na pár dni odísť. Nechcem zameškavať v škole. Dohodli sme sa, že on príde sem. Neviem či bude bývať u nás v dome, alebo si najde niečo niekde v okolí, ale povedal, že sa to pokúsi nejako vybaviť."
"To je super, som rád, že si sa odhodlala." chytil ma okolo ramien a objal. Dal mi bozk na hlavu zatiaľ čo som si utierala slzy z tváre.
"Milujem ťa." vyznala som mu svoje city.
"Aj ja tebe láska." dali sme si nežný, sladký, krásny bozk, keď v tom nás vyrušil Matty.
"Fúúúúúúúúúúj." zahučal. Zasmiali sme sa na jeho reakcii a otočili sme sa k nemu.
"Čo sa ti nepáči, Matúš?"
"Futbal. Chcem rozprávku pozerať." zamračil sa. Dosiahol svoje. Seby mu pustil rozprávku Autá a my sme vyšli do Sebyho izby.
"Matúš budeme hore, dobre?"
"Dobre." povedal milo. Sadol si na pohovku a zapozeral sa do rozprávky. Aspoň na chvíľu bude kľud.
"Kedy príde?" opýtal sa Seby. Myslel na môjho otca.
"Ešte mi ma zavolať, ale asi až budúci týždeň."
"Idete vlastne na tu chatu?"
"No ideme, ale nechce sa mi tam isť."
"Ako to?"
"Budeš mi chýbať."
"Nepreháňaj!"
"Nepreháňam. Už teraz mi chýbaš."
"Ty potvorka." pobozkal ma.
"Aspoň pôjdem s chalanmi von. Opijeme sa, zahráme si stolný futbal. Vlado má prisť tak sním pokecám."
"On dojde sem?"
"Nie, do bosorky."
"Ide s nim aj Lucia?"
"To neviem." Zamyslela som sa nad tým. "Prečo volá Dominike, keď sa možno ešte ťahá s Luciou?"
"Nad čím premýšľaš?"
"Nad ničím." zaklamala som.
"Neklam, nie som sprostý ani slepý." Povedala som mu čo ma trápi. Ubezpečil ma, že ak sa pokúša z Dominikou porozprávať tak to len preto, lebo to myslí vážne. A ak by išiel tento víkend von s Luciou tak len v tom prípade, že to s ňou skončí.
Keď Matty dopozeral rozprávku, pomohla som Sebymu ho okúpať a uložiť do postele. Prečítala som mu rozprávku. Akonáhle zaspal pobrala som sa domov. Nechcela som aby išiel so mnou, kvôli Mattymu, lebo by sa mohol zobudiť a niekoho hľadať a keďže Sebyho mama sa ešte nevrátila z práce nechcela som nechávať môjho malého kamaráta samého.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár