"Kto je Peťo?" opýtal sa Sebastián.
"Ten najkrajší chalan." povedala Katka.
"Môj bratranec." povedala som.
"A na koľko príde?" začala vyzvedať.
"Neviem." mykla som pleciami.
"Neklam." začala do mňa zapárať.
"Neklamem. Tu je sms." ukázala som jej mobil aby mi verila.
"Niekto je tu zaľúbený." povedala Dominika.
"Ja? Nie. Iba je celkom pekný." povedala Katka.
"Takto to začína." povedala Dominika.
"Ticho!" zahriakla Katka Dominiku.
Chvíľu sme tam ešte sedeli napokon sme išli ku mne domou. Dominika s Vladom a Katkou išli autom ja so Sebym peši.
"O koľkej prídete do bosorky?" opýtal sa Seby keď sme kráčali smerom k domu kde bývam.
"Neviem, okolo deviatej. Možno skôr. Naozaj neviem."
"Ja tam budem od ôsmej, robím DJ-a do 10-tej kým nepríde Elier."
"Ty robíš DJ-a?"
"Nezdá sa ti niečo?"
"Nie, len som nevedela, že DJ-uješ."
"O mne nevieš ešte veľa." usmial sa na mňa tak ako to len on vie. Jeho krásny halywoodsky úsmev je na zjedenie. Tak krásne sa vie usmievať a ešte krajšie je keď úsmev venuje len a len mne. A tie jeho pery také krásne, sladké a ako ma vedia bozkávať. Milujem ich, milujem ho. Iba Sebastiána. Ani som si nejako neuvedomila a už sme sa bozkávali. Nádherne, sladko, jemne, vášnivo. Jeho bozky boli príjemne elekrizujúce. Nechcela som aby sa ten okamih skončil. Najradšej by som zastavila čas a bola len so Sebým a jeho nádhernými bozkami, ktorými ma vedel obdariť.
"Už spolu chodíme?" opýtal sa ma akoby nič.
"Tak to vyzerá." povedala som, chytili sme sa za ruky a ruka v ruke sme kráčali okolo parku.
"Počkaj! Ako že to tak vyzerá? Ľúbiš ma, či..?" v tom okamihu vyzeral naozaj ustráchane, ako malé dieťa, ktorému berú obľúbenú hračku. Jeho veľké krásne očká na mňa zo strachom pozerali.
"Keby som ťa nemala rada nie som teraz tu a s tebou, ale som doma z mojimi best friends."
"To som rád, ale nechcem na teba tlačiť. Ak ma neľúbiš tak by sme nemali spolu chodiť. Nechcem aby sme sa hneď n začiatku odcudzili."
"Keby že nechcem a necítim sa s tebou dobre tak by som tu nebola. Záleži mi na tebe, ani nevieš ako, ale nepoznáme sa dlho a nechcem aby sme sa odcudzili."
"Vieš čo? Radšej to nechajme tak. Budme kamaráti a a spoznáme sa viac. Radšej budem s tebou kamarát ako nebyť ani to."
"Nie je pravda, že ťa neľúbim, ale neponáhľajme sa." Do kelu, čo to hovorím? napomenula som sa. Prečo hovorím niečo také? Veď ja ho ľúbim. Viem, že Sebastiána milujem, ale prečo mu to neviem povedať priamo bez obkecávania?"
"Pôjdem už domou." povedal po chvíli ticha. Prečo ja musím vždy niečo pokaziť?
"Aj ja." otočila som sa a povedala: "Večer sa uvidíme."
Vlado, Dominika a Katka sedeli v obývačke a o niečom sa rozprávali.
"Tak už spolu chodíte?" opýtala sa ma Dominika keď som si znudene sadla do kresla. Iba som kývla hlavou, že nie.
"Akože nie?" opýtala sa prekvapene Katka.
"Veď ste sa bozkávali, držali za ruky a vyzeralo to tak." povedal Vlado.
"No aj ja som si myslela, že spolu chodíme, ale.." zhlboka som si vzdychla. Ťažko sa mi o tom hovorilo. Nechápala som prečo je to také ťažké. Veď sme spolu ani nechodili a rozišli sme sa.
"Čo?" povedala hlasnejšie Katka.
"Sme len kamaráti." povedala som.
"Len kamaráti?" začudovala sa Dominika.
"Len kamaráti." zdôraznila som slovo kamaráti.
"Počkať, ako môžete byť len kamaráti keď sa ľúbite?" nechápala Katka. "Boli ste spolu zlatý. Vyzerali ste šťastne a teraz to tak nevyzerá?"
"Neviem čo sa stalo. Myslela som si, že budem končne šťastná. Pýtal sa ma či ho ľúbim lebo ak nie nechce ma do niečoho tlačiť. Povedala som mu, že ho mám rada a keby som nechcela nebola by som s ním. Povedal mi, že ma ľúbi, ale že radšej bude so mnou ako kamarát akoby nebol byť ani to. Ospravedlňte ma, ale idem do izby.
"A chcem byť sama." povedala som keď som išla po schodoch hore do izby.
Pustila som si hudbu a hodila som sa na posteľ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
upirka113
23. 3.marca 2011 19:20
bombovééé
Napíš svoj komentár