"Kam ideš?" opýtala sa ma mamina keď som vychádzala z domu.
"Behať." povedala som.
"A kamarátov tu necháš?"
"Im sa nechce ísť."
"Rony čo je s tebou?"
"Prečo myslíš, že mi niečo je?"
"Vidím ako sa správaš." Naozaj neznášam takéto konverzácie.
"To sa ti len zdá." povedala som.
"Ako myslíš." vyšla som von a zabehla som do parku. Tam sedela staršia pani, ktorá čítala noviny a strážila svoju vnučku. Už som ich tu zopárkrát videla. Obehla som park raz. Stále tam ta pani sedela, ale noviny už nečítala.
"Dobrý deň, môžem si na chvíľu požičať noviny?" opýtala som sa.
"Samozrejme." povedala a podala mi ich. Rýchlo som ich prelistovala a zastavila som až na strane športu. Tam bol veľkými písmenami napísané: "NAJLEPŠÍ SLOVENSKÝ-ANGLICKÝ FUTBALISTA, KTORÝ HRÁ ZA ANGLICKO SA VRACIA SPÄŤ!"
Najprv som nechcela čítať článok, ale neodolala som. Zvedavosť ma prekonala. Bolo tam napísané ako mu Slovensko chýba, že bude nejaký čas z rodinou a že jeho priateľka ide s ním. Niečo sa v mojom vnútri pohlo. Spomenula som si ako som ho milovala, ako mi s nim bolo úžasne a ako ma opustil. Áno opustil ma! Nechal ma tu samu. Aj keď mám okolo seba sto ľudí cítim sa sama a opustená. Vtedy som si uvedomila, že som sa nikdy ku kamarátom nesprávala ako by si zaslúžili. Možno to tak na prvý pohľad nevyzeralo, ale vždy tu bola istá odmeranosť, ktorú si ani jeden z nich nezaslúžil. Možno to bolo tou pesničkou, ktorá mi práve hrala cez sluchátka, ale rozplakala som sa ako malé dieťa. Utekala som, ale dlho som nevydržala bežať. Oprela som sa o strom a plakala som. Chcela som všetku bolesť a smútok vyplakať. Plakala som a plakala. Nemohla som sa zastaviť. Nevedela som, že mám v sebe toľko sĺz. Vôbec mi to, ale nevadilo práve naopak. Konečne som to dostávala zo seba. Potom som napísala Dominike a Katke sms-ku, obe obsahovali to isté:
"Ahoj, čuduješ sa, že Ti píšem keď si u mňa doma. Chcem sa Ti ospravedlniť. Viem, že som nebola dobrá kamarátka. Zaslúžila by si si lepšiu ako som ja. Chcem sa ti veľmi ospravedlniť za moje správanie. Viem, že by som sa mala správať lepši a budem sa snažiť zmeniť sa. Veľmi Ťa mám rada Rony."
Dlho som nemusela čakať na odpoveď:
"Zlatko kde si? Mama povedala, že si išla behať, ale už je dosť dlhá doba odkedy si odišla."
Mala som strašnú chuť niečo podobné napísať aj Sebymu. Chlapcovi s tými najkrajšími očkami, chlapcovi, ktorý je tak strašne sexi, že na neho nemôžem prestať myslieť, chlapcovi, ktorý sa tak skvelo najlepšie bozkáva, chlapcovi, ktorého nadovšetko milujem a chcem s ním byť stále.
Len čo som vošla do obývačky kde všetci vrátane mamy sedeli rozbehli sa kočky za mnou a zavesili sa na mňa.
"Ani nevieš ako sme sa o teba s Katkou, Vladom a mamou báli." povedala Dominika a prebehla som pohľadom po mame a Vladkovi
"Čo je Rony? Čo sa zlatko deje?" začala sa pýtať mamina.
"Idem do sprchy a potom vám to poviem."
Po sprche som išla dolu za babami a Vladkom. Mama tam už nebola.
Rozvalila som sa do kresla, naliala som si džús do pohára a začala som: "V prvom rade sa vám všetkým ospravedlňujem za moje doterajšie správanie." prešla som pohľadom po mojich kamarátoch, "vždy som bola sebecká a myslela som len na seba. Nikdy som si neuvedomila ako ma máte radi. Vždy som bola len ja, ja a strata otca, ja a rozchody s chalanmi, ja a sťahovanie, ja a odchod na Východ, ja a Šimon, ja a Sebastián, ja, ja len ja. Vy ste boli niekde až za týmito problémami. A vy ste ma mali ako dôležitú osobu. Mali a boli ste so mnou vždy a máte ma radi aj napriek tomu aká som. Nikdy ste nepovedali aký veľký sebec som. Aj keď som si to zaslúžila. Ste veľmi trpezlivý a chcem sa vám ospravedlniť, za všetko aká som bola zlá kamarátka a ja si vravím best. Áno som naj, ale najhoršia best friend. Niekedy ste sa nesťažovali za to vás obdivujem. Veľmi sa vám ospravedlňujem, že vždy keď ste vy alebo niekto spomenuli môjho otca začala byť nepríčetná. Ďakujem vám za nekonečnú trpezlivosť a ospravedlňujem sa za nevšímavosť."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
buffer
27. 3.marca 2011 17:09
bez nas mužov by ste vy ženy boli tlste ohovarajuce a štrikujuce panny
Napíš svoj komentár