-Ako mi lezú na nervy, tie mamine neustále otázky! Prečo nejde aj Vladko? Pohádali ste sa? Kde je ten tvoj úsmev? Nemysliš vážne, že máš na sebe čierne oblečenie. Držíš smútok? Tak mi to leze na nervy. Celý deň mi týmito a všelijakými podobnými otázkami a rečami píli uši. Prečo ma nemôže nechať na pokoj? Nech sa stará o seba.- znel monológ v mojej hlave, ktorý pokračoval, -Dúfam, že zabudnem na toho kreténa v Chorvátsku. Najradšej by som ho už nikdy v život nevidela!- z monológu v mojej hlave ma vyrušil tatino, ktorý šoféroval auto.
"Je ti niečo slniečko?" opýtal sa a pozeral na mňa cez spätné zrkadlo.
"Nie." odsekla som, pozerajúc sa von oknom míňajúc krajinu, ktorou sme išli.
"Prečo vlastne Vlado neišiel?" začal sa po chvíli pýtať zas. Čakala som kedy sa začne vypytovať.
"Tréner mu to nakoniec zatrhol, vraj ma tréningy navyše. Tak musel ostať na Slovensku." musela som si vymyslieť adekvátnu výhovorku, aby mi rodičia uverili. Aj keď skôr či neskôr sa dozvedia celú pravdu, zatiaľ to tak byť nemusí.
"To je smola teda. Tešil som sa, že si spolu vypijeme." pozrel tatino na mňa cez spätne zrkadlo aby videl moju reakciu.
"Tak to teda je." povedala som bez štipky citu a z náznakom irónie a venovala som aj naďalej pohľad míňajúcej sa krajine za oknom.
Bolo niečo krátko po deviatej keď sa začalo stmievať. Slnko krásne zafarbené do ružova zapadalo za hory. Bolo to tak krásne. Toľká romantika. Radšej som si pustila hudbu a zavrela oči.
"Domi zlatko, nepotrebuješ cikať?" prebudila ma mamina. Zaparkované bolo pri nejakej pumpe. Zaklipkala som očami a pozrela na hodiny. Krátko pred polnocou. Vystúpila som z auta a vybrala sa smerom k toaletám. Na prekvapenie ma zastavilo sklo, do ktorého som čelom vrazila. Našťastie sa nič vážne nestalo okrem toho, že sa mi na čele neskôr objavila hrča. Mali by na tie dvere dať nejaký oznam, lebo to môže pre niekoho skončiť aj horšie ako hrčou na čele. Vrátila som sa do auta a pokračovala som v spánku. Párkrát sme ešte zastavili pretože tatino šoféroval a potreboval si oddýchnuť.
Keď som rozospato zhliadla tabulu s názvom "Šibeník." automaticky som vedela, že sme na mieste. Na prvý pohľad to tu vyzeralo nádherne, vlastne aj to tu bolo nádherné.
Ubytovaný sme boli v Apartments Pralija. Po vstupe do haly som si všimla aká je krásne priestranná. Keď naši povybavovali na recepcii papiere, mohla som isť do izby. Mala som vlastnú izbu. Sama pre seba. Na chodbách bolo počuť veľa hlasov v cudzích rečiach. Izba bola veľmi krásna, ale jednoducho zariadená do letných farieb a doplnkov. Mala som vlastný balkón, teda skôr terasu. Povypaľovala som si veci, opláchla som sa a išla do jedálne najesť sa. Mali sme jedlo sprístupnené celý deň.
Dala som si len ľahký kurací šalát. Po 12 hodinovej ceste mi to úplne stačilo na raňajky. Rodičia sa po raňajkách išli prejsť po pláži zatiaľ čo ja som ostala pri bazénoch na lehátku a čítala som knihu. Hoci som bola v tieni, cítila som sa akoby na mňa svietilo slnko.
Bola som zahĺbená do čítania, keď niekto skočíl do bazéna a voda z neho vyprskla až k lehátkam. Vyskočila som, že mu vynadám, keď som zbadala toho nádherného chalana, zabudla som čo som chcela spraviť.
"Si normálny?" zhúkla som na neho v rodnom jazyku po pár sekundách.
"Promiň, nevěděl jsem, že to bude taková rána."
"Toto je deň." povedala som si pre seba a išla na pláž, ktorá bola od hotela vzdialená dve minútky chôdzi.
Dobehol ma a chytil za ruku:
"Promiň, nechtěl jsem tě rozčílit."
"Tak nemáš skákať do bezéna. Ak si si nevšimol tak je tam taká tabuľa, že skákanie do bazénov je zakázané." hovorila som stále rozčúlene.
"Všiml jsem si, jen jsem chtěl aby sis mě všimla."
"Fajn, všimla som si ťa a teraz ma nechaj samu."
"Opravdu mě to mrzí."
Už sme boli na pláži, keď som mu povedala: "Dobre, nechaj ma samu. Nemám chuť na spoločnosť."
"Je ti něco?"
"Nie a už chcem byť sama." Nechala som ho tam stáť a kráčala som k neďalekým skalám. Vyzerali ako z rozprávky. Sadla som si na ne a pozeraa ako do nich naráža voda z mora.
Po mori jazdili lode, na ktorých boli šťastný ľudia. Videla som všade okolo seba šťastie, radosť a úsmev, len ja som bola ako kôpka nešťastia.
"Možno keby som to spravila, mohla som byť tu a teraz zo svojím miláčikom a bola by som najšťastnejšia bytosť na zemi." zamyslela som sa.
"Musím sa zmeniť!" povedala som si pre seba na hlas a vrátila som sa do hotela. Chcela som nájsť toho chalana, ale márne. Nikde som ho nevidela.
venované mojej fanúšičke @upirka113 dúfam, že sa bude páčiť
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
katuska8808
16. 6.júna 2011 18:51
páči sa mi, že si do toho zamotala aj češtinu Veľmi dobrý nápad
2
@katuska8808 no chcela som tam dať niečo iné, nové. Napadlo mi, že nejaký čech by nebol zlým nápadom a v Chorvátsku je dosť veľká pravdepodobnosť, že niekoho takého stretneš
Napíš svoj komentár