Ako jeden človek zmení život.=67.časť (Korčulovanie sa s Lukym ako za mládi a spomienky na minulosť.)

Katka...

Otvorila som dvere a pri
„Kam ideš?“ opýtal sa ma brat keď som si vyťahovala zo skrine korčule.
„Kam asi?“ znela moja otázka.
„Nepreháňaš to?“
„Čo?“ vložila som si korčule do ruksaku a pobrala som sa do izby pre nejaké drobnosti.
„Mama včera nervačila.“
„A?“ nevedela som čo tým akože myslí.
„Furt si niekde, chcela ísť nakupovať.“
„Mal si ísť s ňou.“
„Ti šibe? Veď chcela isť kupovať handry.“
„To je jedno, už meškám. Majte sa.“ Obula som si adidas botasky a vyletela z dverí ako víchor.

Vlak som stihla len tak tak. Našťastie som lístok mala inak by som to nebola stihla. Luky ma čakal už na stanici. Uvítanie bolo ako za mlada. Objatie a nadvihol ma a potočili sme sa. Toto mi tak chýbalo. Konečne som s ním.
„Ahoj kráska.“ Pozdravil ma a dal mi bozk na líce. Zacítila som na lícach červeň tak som len sklonila hlavu. „Povedal som niečo nevhodné?“
„Nie o to nejde. Chýbal si mi.“ Objala som ho znovu.
„Veď je to len deň čo sme sa videli.“ Pobrali sme sa po schodoch na druhú stranu nástupišťa. Podchod bol celý popísaný nejakými nápismi, vulgarizmami, vyznaniami a pokusmi o grafity nejakých chuligánov.
„Tak som to nemyslela.“ Odmlčala som sa. „Myslela som to tak, že si odišiel. Odsťahoval si sa bez rozlúčky. Bez jedného jediného slova. Proste si ušiel ako taký zbabelí kojot.“ Osmutnela som a všimol si to. Nedokázala som sa viac pozerať pred seba, tak som si vložila ruky do vreciek a sklonila hlavu. Do oči sa mi začali hrnúť. Zastavil ma. Okolo nás prešlo ešte pár ľudí. Chytil ma za bradu a pozrel sa mi do oči.
„Kati tak ma to mrzí. Kvôli tomu si teraz smutná?“ To nemyslí vážne?- išla som mu niečo drzé vyrieknuť, ale v poslednej sekunde som pôvodne slová zmenila.
„Aj kvôli tomu.“
„Bolo to tak lepšie.“
„Pre koho? Pre teba?“
„Pripúšťam aj pre mňa, ale aj pre teba. Nechcel som aby si bola ešte smutnejšia.“
„Lenže bola som. Dlho som nevedela čo s tebou je až potom mi Fero povedal, že si sa odsťahoval. To ma dorazilo. Dlho som s nikým nekomunikovala. Dokonca ani s Rony.“ Divne na mňa pozrel,a si zas nevedel koho myslím. „Veronikou. Ale potom, potom som to nejako prekusla. Teda kočky mi s tým dosť pomohli aj keď som to od nich nechcela, ale keby niet ich pomoci tak neviem čo by bolo so mnou.“
„Odpustíš mi to niekedy?“ opýtal sa tichým tónom hlasu. „Už dávno som sa cez to preniesla. Brala som to tak, že niekto do života vstúpi, niekto odíde. Ty si aj vstúpil a potom vystúpil. Neviem bolo by asi hlúpe trápiť sa kvôli tebe, tak som sa z toho dostala a teraz som tu. Šťastne zaľúbená a zo super ľudmi.“ Usmiala som sa. Bol to taký sekundový úsmev, ale predsa sa mi zjavil na tvári. Ostal zaskočený, keď som sa mu priznala, že som šťastne zaľúbená, ale chcela som vyložiť všetky karty na stôl. Nechcela som mu to tajiť. Predsa už som klamala Peťovi. Peťovi, ktorý ma miluje a ja som mu klamala. Nemohla som klamať aj Lukymu. Jemu nie, nikdy.
Vyšli sme po schodoch hore do čakárne, kde som si prezula botasky a obula korčule. „Kam pôjdeme?“ opýtala som sa. Pezinok som poznala len parkovisko pri Tescu a Lidli, kde som chodila s mamou často, keď ešte pracovala v pobočke v centre mesta. Vlastne tam poznám len námestie, kde som párkrát bola.
„Neviem, kam nás nos zanesie?“ mykol plecom, vzal ma za ruku. Nebránila som sa, vyšli sme von a zamierili k námestiu. Na ktorom nebolo tak veľa ľudí ako som predpokladala. Boli tam len ľudia na zástavke, v okolí stánku zo zmrzlinou, nejaký starší manželia sediaci na lavičke v tieni a ľudia, čo sedeli na terasách tunajších kaviarničiek.
„Pozývam ťa na zmzku, akú chceš?“ zastavili sme sa pri stánku z točenou zmrzlinou. „Vanilkovú alebo čokoládovú, alebo mix? Veľkú, strednú alebo malú?“ dal mi na výber.
„Čo ja viem, je dobrá?“
„Samozrejme, inak by som ťa nepozýval predsa.“ Žmurkol na mňa. Podlomili sa mi kolená a v bruchu sa mi rozozvučali motýle. „Tak akú?“
„Tak teda malú a ten mix.“ Musela som sa otočiť chrbtom aby si to nevšimol. „Čo to ma akože znamenať? Si normálna Katarína? Len na teba žmurkol. Halóóó. Žmurkol nič viac! Preber sa, máš Peťa.“ Hovorila som si v hlave
„Nech sa páči.“ Podal mi zmrzlinu a usadili sme sa na blízkej lavičke v tieni. Boli sme tak blízko pri sebe. Tak blízko, že som cítila jeho vôňu. Voňal tak sviežo ako aj vtedy. Bol aj tak krásny ako vtedy. Nie. Dnes je ešte krajší. Ma tak krásny úsmev. Tie jeho zuby. To ako rozpráva. Nie čo je to so mnou?
Drgol do mňa a zopakoval otázku. Super nemôžem sa len tak zamyslieť keď mi niečo hovorí alebo keď sa ma niečo pýta. Čo by si do pekla pomyslel, že čo som aký blázon?!
Chvíľu sme sa bavili o všedných veciach ako je škola, rodina, brat, kamaráti. Tému Peťo sme pre istotu nepreberali, teda nesmerovali sme k nej tak som ju ani nijako nezačínala.

„Si si istá, že to bude dobre?“ opýtal sa ma na uistenie. Usmiala som sa „Áno bude. Som rada, že som mohla dnešný deň prežiť s tebou ako za starých čias.“
„A pamätáš sa ako sme sa za tých čias lúčili?“ Pamätala som si. Vedela som čo myslí pod tým lúčili. Vedela som čo chce urobiť a chcelo som to aj ja. Chcela som sa s ním rozlúčiť ako vtedy. Keď bol ešte so mnou. Urobila som to. Rozlúčila som sa s ním tak ako vtedy, dávno.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu