V hlave mi stále vírila sms od Vlada. Už je to pár hodín čo uplynulo, teda desiatka hodín a stále som mu nedala odpoveď.
Väčšinu času na to myslím. Neviem čo mám robiť. Na jednej strane by som mu hneď z radosťou odpísala, na druhej strane ho vidím pred očami ako sa objímal a tancoval s Luciou v Bosorke a ďalšiu stranu vidím Dávida. Môjho krásneho princa z Chorvátska.
"Ach." povzdychla som si. Usadila som sa na pohovke a pozrela som do mŕtveho bodu. Ostala som v byte sama, tak som sa samozrejme nudila. Bolo to ubíjajúce. Načo máme taký veľký byt, keď väčšinu času som sama?
Zapla som si telku na odreagovanie. Ako zvyčajne o takom čase nič zaujímave nedávali. Nechala som to na óčku kde hrala hudba. Vzala som zo stola nejaký časopis s programom a začala som listovať. Zarazila som sa na druhej strane, kde bol článok o najlepšom slovenskom hokejistovi Pavlovi Demitrovi. Najprv som len prelistovala časopis a následne som sa vrátila k článku.
Na konci článku som sa prichytila zo slzami v očiach. Nie som nejaká zanietená fanúšička hokeja, ale Pavla Demitru poznám. Teda viem, že je hokejista, že vyrastal v Trenčíne, kde chcel neskôr pomôcť klubu s hokejom. Viem, že je s manželkou Majkou už od strednej. Voľakedy som čítala taký článok, v ktorom bolo opísané ako sa spoznali, že ich rodičia si nepriali aby boli spolu, ale že ich neposlúchli a riadili sa srdcom. Vedela som o ňom aj to, že na posledných majstrovstvách sveta sa rozlúčil s reprezentáciou. Bolo to tiež dojímavé lúčenie, ale vtedy sa lúčil on s nami, dnes sa lúčime mi s ním.
"Ach." zas som si smutne vydýchla. Aké hrozné je keď nejaký človek zomrie. Je jedno či ide o nejakú celebritu alebo o obyčajného človeka. Vždy bude niekto komu bude chýbať. Slzy mi pomaly stekali po lícach. Ale smutnejšie je, že ide o takého hokejistu jeho rozmerov. Radšej som odložila časopis aby som sa zbytočne netrápila. Neskoro! Moje myšlienky sa premiestnili k Sebymu.
"Do kelu čo ak?" opýtala som sa sama seba. "Do kelu Dominika nemysli na to!" prikázala som si. "Sebastianovi sa nič nestane a čo chvíľu sa preberie." nahováralo mi moje podvedomie. Zašla som radšej do kuchyne. Navareného nebolo nič, tak som vyťukala čísla na mobile a objednala som si donáškovou službou pizzu.
Netrvalo dlho a niekto zazvonil pri dverách. Schmatla som zo stola peňaženku a išla otvoriť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
@sara0608 pokračovanie bude, neboj
Aj ja som plakala, a je mi z toho divne doteraz :/ musel to byť naozaj super človek, nepoznala som ho osobne, ale nikdy som na neho nepočula nič zlé..
Aj ja som plakala, a je mi z toho divne doteraz :/ musel to byť naozaj super človek, nepoznala som ho osobne, ale nikdy som na neho nepočula nič zlé..
3
Wau ! Všetkych 91 časti som prečitala za dva dni a neskutočne sa teším na dalšiu časť
Napíš svoj komentár
a ked som sa dozvedela o Palovi tak som plakala aj ja :/ nezaslúžil si takú smrť