Letná láska, alebo ako som bola konečne šťastná. 1.časť

Prázdniny začali tak isto ako skoro vždy. Už v polovici júna. Známky konečne uzavreté a už sa chodí len po nejakých tých výletoch, kinách, bowlingoch a nudenia sa v škole, ktoré sme zaháňali hraním žolíka, pokrom, a rôznymi inými spoločenskými hrami. Konečne na konci roka sme boli super partia. Aj keď len na oko. Ale bolo to fajn, že som sa napríklad rozprávala prvýkrát zo spolužiakom, s ktorým som sa do vtedy maximálne tak zdravila alebo som sa ho len opýtala na preklad nejakých slovičiek alebo viet do angličtiny.

Triedna nám odovzdala vysvedčenie a my sme zutekali kade ľahšie. Samozrejme sme to mali namierené do MC Donaldu sa najesť alebo nejako občerstviť. Samozrejme ja ako vegetariánka som si dala len moje obľúbené hranolky a karamelovú zmrzlinu. Tej by som dokázala aj kilo zjesť. Tam sme si urobili takú rozlúčkovú párty. Museli byť veľmi šťastný, lebo toľko eur sme im tam nechali, že to bola asi najlepšia tržba za celý deň ak nie týždeň. Potom som sa ja a pár mojím super spolužiačok a zároveň kamarátok vybrali do nákupného centra pri rieke nakupovať.

Nakupovanie sme ukončili zas v MC Donalde kde som si ja kúpila zas moju najobľúbenejšiu karamelovú zmrzlinu. Baby si kúpili nejaké to mennú a vyšli sme na terasu kde sme to chceli skonzumovať. našťastie jeden stôl bol prázdny takže sa usadili a začali si vychutnávať slniečko, ktoré poriadne hrialo.

"Denisa ten chalan na konci terasy s teba nespúšťa oči." povedala mi Barbara. Opatrne som sa otočila aby som zistila o koho ide. Stretli sa nám pohľady. Nesmelo som sa usmiala a otočila som sa späť na baby. Tvár mi horela od červene.
"Nie je na zahodenie."
"Ide sem." povedala Miša, ale bol to len planý poplach. Prešiel okolo nás spolu s kamošmi a vošli dnu. Samozrejme ani teraz nespúšťali z nás pohľady a usmievali sa na nás. A my zas na nich.
"No fakt išli k nám." zachichotali sme sa. Potom sa, ale zas vrátili a postavili pred nás tácku zo štyrmi upelohmotnými pohárikmi karamelovej zmrzliny. Ten blonďák z dlhšími vlasmi položil tácku predo mňa, usmial sa na mňa. Nechápavo sme sa pozerali ako kráčajú smerom k rieke.
"To čo bolo?" opýtala sa nechápavo Alica.
"Tu je nejaký lístok." zamávala nám pred očami Miša a začala čítať.
"Dámy nech vám chutí." a pod tým bolo telefonát číslo. Pár minút sme sa rozhodli ignorovať, veď sme predsa nechceli vyznieť hlúpo. Nakoniec ma donútili napísať mu sms.

Síce neviem koho bolo to číslo napísala som mu, že ďakujeme za zmrzlinu.
Odpísal skoro hneď na to.
"Nepotrebujete zviesť?" prečítala som sms pred babami nahlas a Alica hneď súhlasila. To by nebola ona. Odložila som mobil radšej do kabelky a vybrali sme sa prejsť po nábreží rieky.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu