Slniečko krásne hrialo, tak som si roztiahla moju obľúbenu deku a rozvalila som sa na ňu. S mojím obľúbeným plechovým radlerom meškal asi 10 minút. Nestopovala som mu to. Vedela so, že nepríde na čas.
"Zasa chľasceš?" znela jeho otázka.
"Jasne." uškrnula som sa na neho ako zvyknem. Schytil plechovku radleru a napil sa.
"Nič moc teda, tak na tomto fičíte?"
"Jasnéé." vyobjímali sme sa medzi tým. Ten mesiac urobil teda veľa. Normálne opeknel, aj pred tým bol jebač, ale teraz. Pfúú ani výraz na to neviem nájsť
Nemohla som sa prestať pozerať na neho. Zas som sa doňho "buchla". Čo už stáva sa.
Kecali sme, kecali a zasa len kecali. O všetkom. Mali sme si toľko toho povedať, že som bola prekvapená koľko vecí sa môže za jeden mesiac udiať. Vlaste ak to beriem z dnešného pohľadu tak nič moc deň, ale ak to zhrniem tak sa toho udialo fakt dosť.
Ukázal mi fotky, pekné to tam je. Určite tam raz pôjdem! Aj keď nemyslím, že sa tam dostanem snívať môžem
Potom ma napadla taká blbosť, začala som ho štekliť. Neznáša to. Viem to a predsa som mala hroznú chuť ho štekliť. Ten jeho smiech ma zabíjal. Začali sme sa naháňať, celé okolie sme pobehali. Čo sa dosť divím, pretože moja kondička je, no nič moc. Zajtra čakám svalovicu. Možno sme boli aj vo vedľajšej dedine. Ktovie? Ale poviem vám zažila som ten super pocit z detstva. Vybehali sme sa a unavene padli na deku.
Je to skvelé byť z človekom, ktorého mate radi a môžete robiť čokoľvek a pritom vás neodsúdi.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
upirka113
17. 5.mája 2011 21:27
milé
Napíš svoj komentár