Voľakedy bolo tak krásne.
Boli okolo mňa.
Ľúbili ma.
Objímali.
Boli pri mne.
Stáli po mojom boku nech sa dialo čokoľvek.
Vyčarili mi úsmev na tvári.
Dokázali ma postaviť na nohy a nedovoliť padnúť.
Na narodky mi usporiadali oslavu.
Nič honosné, ale predsa nezabudli.
Vedeli.
Spomenuli si.
Zagratulovali mi.
Obdarovali ma.
Prekvapili.
Hlavne POTEŠILI.
Milovala som ich.
Milujem ich.

Nastala zmena.
Začali hádky.
Začalo to jedným nevinným stretnutím s ním.
Bola som s nim lebo bol na dne.
Lebo nemal byť kto sním.
Potreboval podporiť.
Poľutovať.
Byť s niekym, nič nehovoriť a neriešiť.
Bola som, vedela som ako mu je.
Sedeli sme a podporovali sa navzájom.

Nepochopili to.
Začali nás ohovárať.
Klamaly.
Kričali.
Hádali sme sa.
Lebo oni mali pravdu a ja som bola ta mrcha.
Plakala som.
Ukončila som kontakt.
Nechcela som ich stratiť.
Bolo neskoro.
Odvrhli ma.
Pre neho.

Ospravedlnila som sa mu.
Pochopil ma.
Povzbudil.
Otvoril mi oči.
Pochopila som, že...
Nepotrebujem mať sto falošných priateľov, a že si vystačím aj sama.
S ním.
Je mojou chýbajúcou polovičkou.
Nikdy sa dokopy nespojíme.
Ale stojíme pri sebe, lebo sa chápeme, rozumieme.
Milujeme sa.
Ale nie sme spolu.
Lebo...
Nie vždy máš v živote to čo chceš, ale váž si všetko.
Najmenší detajl. Užívaj si a buď šťastný/á lebo zajtra byť už nemusíš.

 Blog
Komentuj
 fotka
nikdynebudemstebou  10. 9. 2011 23:49
krásne napísane a ta hudba k tomu :/ Poznám
 fotka
teriq  11. 9. 2011 19:15
"...Nikdy sa dokopy nespojíme.

Ale stojíme pri sebe, lebo sa chápeme, rozumieme..."
Napíš svoj komentár