Celý týždeň sa mi pokúšal volať. Smskoval mi nech mu zdvihnem aj na net mi písal. Napísala som mu sms: Mám ťa tak strašne rada, vždy som ti dôverovala tak neviem prečo nedôveruješ ty mne. Tak mi na tebe záleží. Ak sa budeš chcieť otvorene porozprávať napíš mi. Nezdvihnem ťa.
Nevolal, nepísal, nekontaktoval ma dva týždne. Tie dva týždne boli asi najhoršie v mojom živote. Nevedela som čo s ním je. Kde je. Či sa nebodaj nezabil. Nie to by neurobil. - hovorila som si. Na tretí týždeň sa mi ozval. Zdvihla som ho hneď ako mi zazvonil mobil.
"Ahoj." pozdravila som ho. Odzdravil.
"Môžeme sa porozprávať?"
"Hovor." povedala som bez záujmu, ale klamala som sama seba. Bola som v napätí, že čo mi chce povedať.
"Nie cez telefón. Môžeme sa stretnúť?"
"Môžeme." Dohodli sme sa na mieste a čase.
Bol tam, hlavu mal sklonenú, nohami sa hral z kamienkami. Asi je nervózny. - napadlo ma.
Pristúpila som k nemu, pozdravila, ale neobjala som ho.
Pozdravil. Chvíľu sme len stáli oproti seba. Z otáznikom v očiach som na neho pozerala. Nehovoril nič.
"Kvôli čomu si sa chcel so mnou porozprávať?" opýtala som sa ho prvá, keď nič nevravel.
"Musím ti niečo povedať." povedal z vážnym výrazom v tvári.
"Radšej si sadnime." ukázal na neďalekú lavičku. Sadli sme si.
"Vtedy keď som ti napísal. Zomrela mi babka. Vychovala ma od narodenia. Bola ako moja mama. Tá sa o mňa nikdy nestarala. Vlastne ju ani poriadne nepoznám. Stretávame sa na ulici, ale maximálne sa na seba pozrieme. No keď som ti napísal chcel som sa len nejako odreagovať. Urobiť si z teba srandu, lenže písali sme si a už som to nebral ako srandu. Strašne mi pomohlo to, že som mohol byť tvojou podporou. Nikdy som nikomu nepovedal ako mi bolo keď babka zomrela. Chcel som byť ten silný. Akože bez záujmu, ale v hĺbke som cítil obrovskú bolesť, prázdnotu, beznádej. Nedokázal som ti to nikdy povedať. Nechcel som ľútosť. Pomohla si mi z toho dostať aj keď si o tom ani nevedela. Pomohla si mi. Ďakujem ti." slza sa mu skotúľala po líci a usmial sa na mňa. Hlavou mi prebehli spomienky na jeho smiech a úsmev.
"Je mi to tak strašne ľúto. Nevedela som to. Neviem čo povedať. Prepáč mi, že som nemala o teba väčší záujem." nevedela som čo povedať.
"Aj keby si to chcela vedieť nepovedal by som ti to. Nechcel som aby smútok a bolesť vyšla na povrch." bola som prekvapená z jeho rečí. No stále som nechápala, prečo sa začal rezať.
"A, prečo" strašne som sa bála opýtať sa prečo sa rezal "prečo si sa rezal?"
"Lebo som sa stretol z mamou a pohádali sme sa. Vtedy bol pri nás dedko. Dostal infarkt a zomrel. Kvôli nej. Mojej matke. Bol pohreb a vtedy mi to všetko pripomenulo smrť babky. Zomreli mi ľudia, ktorých som najviac na svete miloval. Ostal som sám. Našťastie si babka a dedko odkladali peniaze tak som mal z čoho zaplatiť pohreb. Pomohli mi susedia, ktorým som vďačný." neverila som vlastným ušiam. Bolo mi ho tak strašne ľúto. Nevedela som čo povedať iba som zo smútkom hľadela na neho.
"Raz som sa neschváľ porezal. Bolelo to len chvíľu potom som si už zvykol. Cítil som sa akoby som žiadnu bolesť necítil. Vždy keď som cítil, že na mňa idú spomienky alebo smútok rezal som sa. Prešlo to. V zime sa to dalo zakryť, ale postupne bolo teplejšie a už boli jazvy vidieť. Rezal som sa naďalej, ale tak aby to vidno nebolo. Potom si si to všimla, ale nemal som odvahu ti to povedať. Prepáč. Nechcel som aby si sa trápila kvôli mne."
"Neospravedlňuj sa. To ty mne prepáč. Je to slabé slovo, ale neviem ako inak. Veľmi mi je ľúto čím si musel prejsť. Ostal si sám a predsa si bol silný. Nedokázala by som to. Asi by som nedokázala postaviť sa na nohy."
"Ale ja som sa tiež nepostavil na nohy. Začal som sa rezať. Riešil som to takto. Bolo to jednoduchšie ako povedať si, že napriek všetkému čo sa mi stalo život ide ďalej. Nezvládol som to, ale nechcel som aby si sa trápila. Prepáč mi, že som ti to nepovedal, ale keď sme sa naposledy pohádali tak až vtedy som si uvedomil, že si mi ostala len ty. Uvedomil som si to až príliš neskoro."
"Nevadí, som rada, že si mi to povedal." rozprávali sme sa dlho. Mali sme si toho toľko povedať. Plakal. Prvýkrát som ho videla plakať. Bolo mi ho tak strašne ľúto. Týmto sa náš vzťah úplne zmenil. K lepšiemu. Začali sme si o 300 % viac veriť, o všetkom sme sa otvorene rozprávali.
Ďalším najkrajším dňom pre mňa bola oslava narodenín. Najkrajšia oslava mojich osemnástich narodenín. Najkrajšia oslava dospelosti.
Boli sme u neho. Pozval ma k nemu, že oslávime narodeniny pri filmoch. Nebol taký, že by pil. Myslela som si, že to bude trochu nudné, ale mýlila som sa.
Privítal ma, usadil pri prekrásne prestretom stole s dvomi sviečkami., ktoré horeli. Mala som pocit, že snívam, ale nesnívala som. Urobil palacinky s lekvárom, ozdobené čokoládou, šľahačkou a jahôdkami. Učil sa za kuchára, preto vedel variť. Potom ako sme sa najedli mal pre mňa ďalšie prekvapenie. V obývačke na stole bola torta. Priznal sa, že ju nerobil, ale pokúsil sa mi urobiť tortu, ale nepodarila sa tak ju musel kúpiť. Z chuťou sme sa zasmiali.
Na torte boli aj sviečky. Mala som si niečo priať kým som ich sfúkla. Niečo som si priala a sfúkla som ich. Kúsok sme zjedli ostatok mi nechal aby som zobrala domou.
Pozerali sme filmy, nejaké komédie. Otvoril fľašu fernetu a popíjali sme. Po polnoci som sa zberala domou. Chcel aby som ostala. Myslela som si, že to chce lebo je pripitý aj ja som bola. Dobre mi to stúplo do hlavy, ale bola aspoň zábava. Komentovali sme všelijaké scény z filmov.
"Musím, sľúbila som naším, že prídem." chystala som sa ísť domou.
"Nie, nechoď! Veď je noc, niekto ťa znásilní." vravel a trochu sa zapotácal.
"Nikto ma neznásilní, musím isť."
"Nie, neopúšťaj ma."
"Musím." pozrela som sa na neho trochu vážnejšie.
"Ľúbim ťa, prosím nechoď." povedal keď som otvárala vchodové dvere. Ostala som prekvapená, z toho čo práve povedal.
"Čo?"
"Ľúbim ťa, neodchádzaj." pritackál sa ku mne a zavrel dvere. Stála som a nemo som sa pozerala na neho.
"Ľúbiš ma?" opatrne som sa opýtala.
"Áno." pobozkal ma. Vôbec som to nečakala. Nebránila som sa. Nemala som silu odtiahnuť ho, ale vôbec mi to neprekážalo. Uvedomila som si jednú vec. Že aj ja jeho ľúbim. Napísala som mame sms, že prídem ráno. Prespala som u neho.
Je to už skoro mesiac čo sme spolu. Bola to náročná cesta, ale zvládli sme ju. Bála som sa, že ak sa niečo pokazí, budeme sami, ale ubezpečil ma, že nič také nehrozí. Zatiaľ nie. Dúfam, že sa ani nikdy nič nestane. Zatiaľ sa budem na to pozerať len cez ružové okuliare. Možno ich raz zložím, ale ešte nie. Nemám dôvod.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár