Už nikdy ho neuvidím, nebudem s ním, nepobozkám ho, nemôžem ho objať, nepoviem mu, že ho ľúbim, nebudem počuť jeho hlas, nebudem zaspávať na jeho tele, toto všetko a hromada dalších vecí už nebude. Je koniec!
Nežný hlas mi stále znel letmo v hlave, no aj tak som sa rozplakala. Veľmi mi chýbal, nedokázala som potlačiť emocie. Neviem ani, kto by ich potlačiť dokázal v mojej situácií.
Z toho veľkého žiaľu som dostala triašku. Celé moje telo sa začalo nekontrolovateľne triasť a moje oči vyplavovali nekonečné množstvo slz. Ruky zovreté v päsť som tlačila do plachty nemocničnej postele.
Prístroje, ktoré monitorovali môj zdravotný stav začali pípať a naznačovať, že niečo nie je so mnou v poriadku. Určite ku mne pribehli sestrčiky, doktori a celý zdravotný personál, ja si to nepamätám tak vám to opisovať nebudem.
Medzi tým bola moja myseľ "mimo". Myslela som na môjho Viktora, vo svojom vnútri som cítila neskutočnú bolesť. Trhalo to moje vnútro, to odlúčenie som nedokázala prijať. On bol TAM a ja TU! Chcela som ísť za ním. Všetko by som obetovala za chvíľu s ním, aby som mu povedala to, čo som povedať nestihla.
Moje srdce začalo pumpovať krv oveľa pomalšie. Pulz mi neustále klesal ... "Odchádzala som " za ním. Vedela som, že ho milujem ... Kedže som nedokázala bez neho žiť, pulz slabol.
Moje srdce prestalo biť ...
Jasná žiara ma ohúrila, neviem vám povedať akej farby bola, pretože taká farba na "našom" svete neexistuje. Budem to hovoriť zjednodušene, veľké biele svetlo. Bolo preodmnou a nasávalo ma to ako vodu do odtoku.
Krásna záhrada, pestrofarbých plodov listov, stromov a zvierat. Neopísateľná krásna, ktorú mi bolo dovolené "ochutnať". Prechádzala som sa v tej záhrade. Bol to blažený pocit, nič viac som nechcela, nepotrebovala. Bola som dokonale šťastná. Tu na zemi sa to zažiť nedá, len tam, niekde na "druhej strane". Odrazu som ho zbadala.
"Viktor!" zvolala som.
"Miláčik, čo tu robíš? Ved ešte nie je tvoj čas ! Musíš ísť späť!"
"Ale ved ja tam nehccem, som tu šťastná a som s tebou, nechcem opäť žiť, bála som sa smrti, no pochopila som, že to je krašie ako život!"
"Nie! Ešte to nechápeš, musíš byť pripravená, toto nie je len o tejto kráse. Je to len obal ! Nesmieš tu ostať, vráť sa, aby si to mala ľahšie ako ja ... " začal pomaly odchádzať so smútkom v tvári.
"Milujem ťa, pôjdem za tebou!"
"Aj ja teba, vráť sa, bojuj budem stále s tebou ... "
Jeho hlas s ami strácal a on pomaly odišiel preč. Kam ? Netuším! Netuším ani sama kde, som sa nachádzala. No viem, že tam bolo krásne! V záhrade som si ľahla na trávu a zatvorila oči.
Pocítila som opäť bolesť, mala som divný pocit, taký nesvoj, už to nebolo také krásne. Vracala som "k sebe", opäť som žila !
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
upirka113
29. 1.januára 2011 20:15
och, pekné
Napíš svoj komentár