Kedže som chcela byť na Viktorovom pohrebe, "počkalo sa" na mňa kým sa vrátim domov. Po niekoľkých dňoch som odišla z nemocnice, opustila som tie chladné tiché, biele steny, ktoré ma obklopovali. Nemohla som doma byť sama a tak som šla k rodičom.
Druhý deň po tom ako som sa vrátila, bol pohreb. Ráno s nemým výrazom, smútkom v očiach som odela svoje bezduché telo akokeby do čiernej tmy. Zahalená v čiernych šatách, vyšla som zo svojej bývalej detskej izby a počkala na rodičov kým sa pripravia.
Cestou v aute sa mi vybavili, v hlave, všetky tie krásne spomienky, začali mi tiecť slzy po tvári. Stále som očakávala že príde objímer ma a začne tíšiť môj plač, no nič ...
Auto zastavilo, nádych-výdych, vystúpila som a so sklonenou hlavou podopretá rodičmi z oboch strán som kráčala do domu smútku.
Jemne som naznačila znak kríža a sadla si, o chvľu soms a postavila a prišla k otvorenej rakve. Bol tam môj Viktor, len môj a už nikdy nebude so mnou ! Takéto myšlienky mi prechádzali hlavou, začala som vzlykať a točilo s ami v hlave. Podišiel ku mne akýsi chlap chytil ma a jemne posadil na moje miesto. Priniesol mi pohár ody a stále ma sledoval s úmyslom, aby mi nebolo zle.
Po uzavtretí truhly, štyria svalnatí muži odniesli môjho Viktorka do hrobu. Cestu za ním moje nohy vyšliapali ťažko, ale predsa veď som ho tak veľmi milovala, že na poslednej ceste som ho musela odprevadiť a ísť s ním až dokonca.
Truhlu spustili do hrobu, hodila som hrudu hliny za rakvu a nebyť svalnatého chlapa, ktorý ma stále pozorne sledoval padla bysom za Viktorom.
Na chvíľu som stratila vedomie a prebrala som sa v sakrestii na hlas svalnáča, ktorý mi jemne vyslovoval vetu " pani, prebudte sa, pani, som tu, haloo "... k jeho postave, by som takýto príjemný hlas nečakala ! Nevedela som, kto je to, ale cítila som pri ňom istotu ...
.......................................
.......................................
.................................................
................................
Po niekoľkých dňoch som sa ráno prebudila vo svojej detskej izbe, postavila som sa k oknu, pozrela na žiariace slnko a v tom som HO zbadala, "svalnáč", kráčal k dverám. Za krátku chvíľu som počula len zvuk zvončeka ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár