Konečne nastal večer. Nina sa už nevedela dočkať toho Silvestrovského prekvapka, čo jej chystali rodičia. Nastalo posledných pár minút do polnoci.
,, No ták mamy, ocko, prezraďte mi to!“ dobiedzala.
,, Vydrž ešte pol hodiny, miláčik.“ povedala mama a kráčali ďalej.
Konečne prišli na strechu jedného z mnoha bratislavských panelákov. No ten bol neobyčajný. Mal totiž najlepší výhľad na ohňostroj.
,, Ach nie,“ vzdychol si ocko, ,, zabudol som zobrať prskavky!“
,, To nevadí,“ povedala mama pokojným hlasom, „Nina, ostaň tu na streche. Ja s ockom ich pôjdeme kúpiť tu neďaleko. Počkaj na nás!“ a už ich nebolo.
Nina zasnene pozerala striedavo na hviezdy a na mobil, aby vedela koľko je hodín: „ Za päť minút dvanásť.“ povedala si pre seba. Och, ako ju nudilo stáť na streche a len tak pozerať do prázdna. Bola nedočkavá. Chcela poznať čo za prekvapenie ju čaká. Z toľkého vzrušenia pozrela spoza zábradlia a uvidela svojich rodičov, ako si kľudne kráčajú cestou k obchodu.
Zrazu začula vystrel, potom ďalší. Nevedela čo sa robí, až jej pohľad zamieril na rodičov, ktorí padali k zemi a už sa viac nepostavili. Uvidela chlapíka s pištoľou. Slzy sa jej tlačili do očí a hneď spustila vodopád slz. Chcela vykríknuť, no niečo jej to nedovolilo. Ale čo to mohlo byť? Strach, smútok, nenávisť...? Onemela. Už zazneli zvuky ohňostroja až vtedy zo seba vydala: „ Ocko!! Mamy!!“
Zrútil sa jej svet. Už nebola tou Ninou, ktorá uznávala len zábavu. Zmenila sa. Poznamenal ju tento okamih. Bez rodičov to nie je ono. Bez nich sa neoplatí žiť život, ktorí jej prináležal. A vtom sa prebudila zo sna, sna, ktorí jej to pripomína, ktorí je jej nočnou morou a každodennou realitou a zároveň poslednou spomienkou na rodičov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár