Preto, keď som dnes opustila administratívnu budovu, spadol mi obrovský kameň zo srdca. Konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť bez toho, aby som na sebe cítila jej zvedavý pohľad.
Keď som vyšla na ulicu, bola už tma a začínali sa zažínať lampy.
Boli to staré lampy, ktoré kedysi dávno chodili zapaľovať ručne, aspoň tak vravievala moja stará mama. Teraz už boli na elektrinu, no ich romantické tlmené svetlo som odmala priam milovala.
Jedine táto ulica, obchodné centrum – autobusová stanica, prechádzajúca parčíkom, ako posledná nebola osvetlená novými typmi solárnych lámp, ktoré sa už vynímali po celom meste a ktoré svietili tak jasno, že by ste v ich svetle dokázali nájsť aj „ihlu v kope sena“.
Bolo chladno a ja som sa preto tuhšie zababušila do svojho sivého bavlniaku.
Míňala som jednu lampu za druhou. Zanechala som za sebou osvetlené rušné centrum mesta a kráčala som v ústrety prítmiu parku, ktorý ma vítal vŕzganím storočných stromov a šumením opadaného lístia.
Do kučeravých gaštanových vlasov sa mi opieral vietor, strapatil ma. Neposlušné pramene nútil, aby mi jednostaj padali do tváre.
Sprevádzalo ma len jeho neustále zavíjanie a klopkanie mojich ihličkových podpätkov na staroružovej zámockej dlažbe.
Park tvorilo jazierko s bielymi leknami, lemované kríkmi šípových a čajových ruží, niekoľko storočných líp, gaštanov a topoľov, drevené lavičky a záhony kvetín rôznych farieb a druhov. Na jazere na jar, v lete a v jeseni plávali kŕdle kačíc a divých labutí a ľudia ich sem chodievali vždy v nedeľu odpoludnia kŕmiť.
Na noc park zatvárali ťažkými železnými bránami s umeleckým kovaním a držali ho pod zámkou pred feťákmi a vandalmi, ktorý by toto krásne miesto dozaista zničili...
Severnú bránu som už mala takmer na dosah, keď sa v tom z tieňa stromov vynorila vysoká a tmavá mužská postava a ráznymi krokmi sa blížila ku mne. Zneistela som. No keď som v mesačnom svite uvidela jeho pestovanú prívetivú tvár, košeľu a elegantný kabát, do líc sa mi opäť vrátila farba.
„Dobrý večer, pani.“ pozdravil ma slušne. „Slečna.“ poopravila som ho a venovala mu krátky úsmev. „Slečna...“ opravil sa a tiež sa usmial a trochu nervózne pokračoval: „Keby ste boli taká láskavá a darovali mi nejaké peniaze na taxík. Som tu pracovne... prvý krát... a už... už mi stihli nejaký lagani potiahnuť peňaženku.“ Rozhorčoval sa, no hlavne sa na mňa snažil urobiť dobrý dojem, že je len úbohá obeť, ktorá je odkázaná práve na moje dobré srdce. „Bývam v hoteli Harmanec. Možno ho poznáte.“ pokračoval rýchlo, kým ho nestopnem a nepošlem kade ľahšie. „Nepotrebujem veľa. Je to kúsok za mestom...“ zahováral a snažil sa držať nenútený tón hlasu, no veľmi sa mu to nedarilo. Zjavne čím skôr potreboval zohnať tie peniaze.
„Ach, poznám, poznám viem, kde to je...“ vzdychla som trochu podráždene, lebo do Harmanca sa väčšinou ubytovávali len samí bohatí a zámožní ľudia a bolo to podstatne ďalej, ako tvrdil tento elegán. Bolo mi jasné, že sa tam za drobné, čo som mala vo vrecku ešte od obeda neodvezie a keďže som vedela, že inak mám pri sebe len celú dvestokorunáčku, peňaženku som vyťahovala len s veľkou neochotou.
Neznámi na mňa napäto pozeral a keďže som mala pocit, že keď som ho hneď na to, ako som zistila, čo odo mňa požaduje neposlala „do kelu“, nepriamo som mu naznačila, že mu možno pomôžem.
Pravou rukou som v kabelke nahmatala peňaženku a ešte raz naňho prosebne pozrela, či si to náhodou nerozmyslel a nehodlá si počkať na hromadný taxík, čo je taký malý mikrobus, ktorý keď stopnete, povozí vás po celom meste len za pár drobných. Keď však ďalej napäto sledoval moju ruku šmátrajúcu v kabelke, mala som pocit, že už len toto: pýtať si na ulici peniaze od neznámej ženy, ak je taký prachatý ako vyzerá, mu musí pripadať neuveriteľne trápne a nie to ešte rozvážanie sa v hromadnom taxíku s cudzincami. Nie, to by bolo aj podľa mňa pod jeho úroveň.
Pomaly som vyťahovala peňaženku s vnútorného vrecka mojej aktovkovej kabelky a stále sa pohrávala s myšlienkou, že mu nič nedám. Koniec koncov dvesto korún je na moje pomery dosť veľký peniaz. Veď, čo všetko by sa dalo za ne kúpiť. „Keby som ich chcela darovať, tak oveľa radšej chudobným deťom bez domova.“ rozmýšľala som v duchu a dobre pritom vedela, že by padli za obeť niekde v kine za lístky pre mňa a Sáru, alebo by som ich sebecky minula na svoje vlastné potešenie, na niečo celkom iné a určite by to niečo, nebolo také šľachetné, ako charita.
„Dobre, dám vám tie peniaze.“ Povedala som a odhodlane mu ich podávala, aby som si bola istá, že už niet cesty späť.
Elegán ich vzal do rúk, preložil na polovicu a opatrne, ako keby to bol najvzácnejší poklad si ich strčil do vnútorného vrecka svojho kabáta.
Potom sa bez slova otočil a chcel sa ponáhľať preč, keď sa v tom zháčil a vrátil sa.
Ako v starých filmoch, galantne sa mi uklonil, chytil ma za ruku a povedal:
„Veľmi pekne vám ďakujem za preukázanú pomoc, slečna.“ Pousmial sa. „Do smrti vám budem za to vďačný.“ dokončil a zanechal ma stáť samotnú, pri severnej bráne parku.
pokračovanie nabudúce :o)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tusica
12. 11.novembra 2006 19:12
a pokracovanie???som to zacala citat a bavi m ato D
Napíš svoj komentár