Bolí to v srdci. To na to začne reagovať podráždene. Buši, tlčie ako o život. Derie sa von z hrude a chce odísť, odskočiť a mať pokoj. Niekedy buši tak silno, že to celého človeka rozkmitá. Potom sa trasieme ako keby nám bola zima, pocit kedy sa neviem ovládať.
Prípad keď sme ďaleko od osoby, pre ktorú sa trápime, ktorú milujeme, pre ktorú sa rozochvieme ako osika a správame sa slabošsky. Ak sme v obklopení iných ľudí je to skutočne náklad zachovať sa "normálne".
Niekedy to však nejde a vzlykáme, trasieme sa, plačeme do dlaní. Pýtame sa prečo, snažíme sa to pochopiť. Dotyčných chceme okriknúť, chceme nadávať na Boha prečo ak existuje tak to dopustil a to aj v prípade ak nie sme veriaci.
Mierne sa ukľudníme. Nerozumieme tomu čo sa práve deje, pýtame sa. Veľa, niekedy zbytočne. Sme nahnevaní, zúfalí, chceme sa biť, chceme biť niekoho, chcem niekoho obviniť, obviňujeme seba, atď.
Pomaly prichádza fáza kedy prechádzame do útoku. Hľadáme dôvody ako srdcu pomôcť aby od nás neodišlo. Hľadáme niečo čím by sme mohli skóre vyrovnať. Vieme, že to je podlé, že je to trápne a detinské.
Láska je však taká mocná, že nás úplne dopletie. Mozog začne srdce chrániť a z nás vychádzajú reakcie, ktoré by sme za normálnych okolností sami odsúdili.
Až sa dostávame k stavu, že je nám to jedno. Všetko je nám jedno. Bude nám lepšie. Mažeme si ľudí z priateľov. Z mysle. Plačeme a medzi tým si predstavujeme situácie, ktoré nám ostali v hlave. Začíname premýšľať o čo všetko sme prišli. Čo sa už pravdepodobne nikdy nevráti. Zamýšľame sa nad sebou. Čo sme to dopustili. Či naozaj nie je cesta, nejaký zadný východ, skratka, ktorou by sme to mohli napraviť. Zisťujeme, že nám na tom záleží.
Neskoro.
Náladu máme pod psa. Vieme sa smiať ale iba z vonku. Vo vnútri máme temno. Snažíme sa tváriť normálne, baviť, rozprávať ako pred tým. Odrazu to nejde. Prichádzame na to, že už nie sme šťastní. Chceme si to v hlave urovnať, chceme to vykričať svetu.
Všetci vedia, že sa niečo deje, hrajeme sa, že sme chorí, že nás bolia hlavy, zuby, prostaty, maternice, kloaky.
Chceme sa stretnúť, chceme objať. Chceme znova milovať, chceme to urovnať.
Neskoro.
S.B.: viem, že si to prečítaš.
Chcem aby si vedela, že ak existuje ideál v mojom živote bola si mu doposiaľ najbližšie. Chcem aby si vedela, že som veľmi rád ako nám spolu bolo, nech bolo akokoľvek. Nemyslel som, že to skončí tak ako to skončilo ale ASI TO TAK MALO BYŤ. Naučila sa mi o života viac ako som si len mohol pomyslieť. Patrí ti jedno obrovské ĎAKUJEM.
Len ..
- mi je veľmi smutno, že už nebudem mať v jednej osobe milenku, priateľku, najlepšiu kamarátku, sestru, druhú časť srdca, že prídem o ďalšie príhody a spomienky, smiech, srandy, blbosti, "Nááho", tance v kuchyni, pomáhanie pri práci, hladenie tvojho tela, prehrabávanie v tvojich vlasoch, zaspávanie a zobúdzanie sa pri tebe, obťažovanie susedov, kreslenie si, prechádzky po lúkach ako pár, kreslenie po tele, najkrajšie milovanie ..
skrátka, že prídem o všetko čo som chcel.
... Milujem ťa tak ako nikoho iného ... prajem ti nech si šťastná ... prajem ti len to najlepšie ...
Chýbaš mi ale milovať ťa tak skoro neprestanem .
Ďakujem.
Vyznanie
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ajus19
12. 12.decembra 2014 22:02
to je tak krásne a tak smutné vyznanie, že mi vyšla slzička z oka
3
Úplne najvýstižnejšie vyjadrenie toho, čo zažívam aj ja... Super vyjadrené, paráda
Napíš svoj komentár