Mal som potrebu objať ťa vystískať. Olízať ti chrbát ruky alebo spraviť prskavku do tváre. Alebo aspoň hlasno zakričať do ucha, že: "háááá-ľóóóóóóóóóó". No a potom si niečo vravela a ja som sa pristihol, že nevnímam čo vravíš ale pozerám na tvoje mäsité pery. Ako sa hýbu. Ako nimi hýbeš, tak ladne, tak krásne. Začal som uvažovať či sa nedá nejak premeniť na jedničky a nuly a neviem sa objaviť vedľa teba. To by bolo prekvapko. Aj to sa raz bude dať, teraz však ešte nie.
A z toho dôvodu mi ostávaš len v spomienkach. Posledných, keď sme boli spolu. Keď si sa ma pýtala prečo nič nevravíš. Nechápala si, že si ťa fotím do mysle, podvedomia. Napríklad keď som ti prstom prechádzal po tvári a obkreksľoval rysi tváre, prechádzal po perách a bozkal ti viečka. Alebo vtedy keď som ti bozkal telo od pier až do miest s privysokou vlhkosťou. Ó áno. Ten moment!
A keď mi v tej sekunde prebehli myšlienky ako sa naše telá dotýkali, ako sme sa orosili, napínali sa a uvoľňovali, boli ticho a zhlučneli a potom ľahli a oddychovali. To boli chvíle, ktoré som si ukládal do pamäte. "Ukladal som si ťa ako ..." Ľ, chýbaš mi.
Som šťastný, som tu rád, žijem si svoj život, mám tu všetko čo by som chcel, vlastne skoro všetko. Ňuňal by som ťa "sliméjšik".
Čakám ťa láska.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
xrumka
16. 1.januára 2014 19:15
z duse...
Napíš svoj komentár