Myslela som si, že to je iba moja vina. Že mám proste depresiu, vyťahujem blbiny, riešim paranoidné chruňoviny, som na teba hnusná a všetky tie veci okolo, ktoré zvyknú vyvádzať ľudia, ktorí majú depresiu. Tak som si vzala lieky, snažila som sa byť typický človek, veľmi som sa snažila.
A napokon som prišla na to, že to nejde, pretože to nie je iba moja vina. A pritom ťa neviním, ale keď si mi povedal, že v poslednom čase nevieš, čo si povedať s ľuďmi okolo seba, a že sa nemáš s nimi o čom rozprávať, bolo to celé jasné. Nie som tu jediná, kto je v sračkách.
Najsmutnejšie na tom všetkom je, že sa tým pádom nemáš o čom rozprávať ani so mnou. Keď som sa ťa na to spýtala, odhlásil si sa a ostala po tebe iba šedá gulička na Facebooku a mlčiaci telefón. Ešte ráno sme spolu telefonovali a vyzeralo to, že všetko bude fajn.
Stále staviame svoj domček z karát a napokon ho stále niečo sfúkne. Posledných niekoľko dní, možno týždňov je neustále stavanie domčekov, ktoré sfúkne vietor. Vietor, prievan, prechádzajúci kamión alebo čokoľvek iné, čo môže zničiť ľudské ilúzie.
Nechápem to celé. Všetko to bolo také neuveriteľne jednoduché a zrazu zisťujem, že to začína byť až príliš komplikované. Sama sa chcem vyhrabať z toho najhoršieho, aby som prišla na to, čo je vlastne s tebou. Z jednej strane do mňa bije láska k tebe, z druhej strany do mňa bije realita, z tretej vlastná diagnóza od psychiatra. A teraz nezblázniť sa, raz, dva tri, štart!
Takže sa už nemáš o čom so mnou rozprávať. Pritom si sa ma nespýtal, ako som sa vyspala, a kopu ďalších drobností, ktoré tvoria dialóg dvoch ľudí, ktorí sa rozprávajú o všetkom a zároveň o ničom. Možno to už nevieš, možno ťa táto schopnosť opustila a zrazu opustíš aj môj život. Také veci sa stávajú. Stále častejšie na to myslím, nie preto, žeby som vedome chcela, ale preto, že mi to prirodzene neustále vychádza na povrch mysle. Ako neustály strach.
Okrem toho, že ťa ľúbim, som si aj zvykla na tvoju prítomnosť. Na občasné prebúdzanie sa po tvojom boku, na tvoje smsky a telefonáty, na tvoje objatia a tvoje občasné odchody domov. Na tvoju realitu, tvojich kamarátov, tvoje vlasy, tvoju vôňu, tvoje ja. Ak odídeš, ostanem na dlhú chvíľu čiastočne prázdna. A niečo navždy ostane.
Nemáš sa so mnou o čom rozprávať. A pritom ja by som sa chcela rozprávať o všetkom, práve preto, že som smutná. Nechceš sa hádať. Ani ja sa nechcem, chcem sa rozprávať, ja nemôžem za to, že to vždy skončí hádkou.
A tak tu iba sedím, pri mobile, ktorý mlčí a Facebooku, ktorý sa zmenil na šedú guličku, hľadím do blba, píšem tieto riadky a myslím si: "takto absurdne môže skončiť veľká láska." A do toho spievam:

Vole, vole, to je Hollywood,
vole, vole, to je Hollywood,
vole, vole, to by se v reálným životě nikdy nemohlo stát...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
majusssska  1. 11. 2011 13:25
každá veľká láska končí absurdne
Napíš svoj komentár