Láska je vrtkavá mrcha, ktorá vždy mení podoby rýchlejšie ako chiméra, vynára sa z hlbín a priženie sa rýchlejšie ako hurikán, aby sa následne stratila rovnako potichu a nenápadne ako prd z nohavíc v poriadne veľkej, klimatizovanej miestnosti.

Pamätám si tie obrovské účty za telefón, neustále smsky, objatia, bozky, neustále "ľúbim ťa" a všetky tie ostatné veci, ktoré sprevádzajú začiatky vzťahov. Ako to bolo dávno? Ani neviem, ja to nepočítam. Nikdy som takéto veci nepočítala. Na to som už snáď konečne dospela. Aspoň trošku.

Ako sa spieva v jednej pesničke: vzpomeň si prosím, když ráno vstáváš, jak málo mi dáváš... Niekedy mám pocit, že sa to tak stalo. Láska raz musí zovšednieť, pretože každá jedna raz zovšednie, ak nie je dostatočne skúšaná. A niekedy jej ani tie skúšky nepomôžu.

Ale kam sa to potom stratí? Spláchne sa to do záchoda, zdrhne to z izby s poriadnym orgazmom, alebo čo? Nerozumiem. Tomuto nikdy rozumieť nebudem.

Mám menšie účty za telefón a viac času na to, aby som robila veci, ktoré robím rada. Napríklad hrala sa počítačové hry, stretávala sa s priateľmi, chodila na koncerty, myslela na pičoviny a všetky tie ostatné sračky naokolo. Neviem, či to tak chcem. Neviem, či chcem viac času sama na seba.

Na jednej strane som teraz omnoho pokojnejšia. Niečo vo mne zhaslo, nejaké svetlo, ktoré ešte donedávna svietilo tak silno, že ma oslepilo do ksichtu. Netrápim sa, keď nezavoláš, hoci si to vždy všimnem. Nehromžím a neplačem, ak mi neodpíšeš, nedepkujem, keď povieš, že aj tento víkend neostávaš na intráku, ale odchádzaš domov. A vo všeobecnosti, cítim sa vyrovnanejšia.

A tak sedíme oproti sebe na pive, fajčíme cigarety, každý tú svoju, a hudieme si pesničky - každý tú svoju. O škole, o kamarátoch, a tvárime sa, že sa počúvame. Máme si čo povedať, však cez deň sa vždy niečo stane, tak sa rozprávame o tom. Občas sa objímeme a pobozkáme, ale z veľkej časti je to o zvyku.

Vieš, keby som nemala takú hrôzu z toho, že budem do konca života spávať v posteli sama, možno by som to aj skončila. Vysrala sa na teba a na to všetko a išla hľadať ďalej. Niečo lepšie, niečo nové, niečo neotrepané, niečo, čo vydrží. Lenže doteraz v mojom živote nič nevydržalo večne. Neviem, akú ingredienciu potrebujeme, aby láska vydržala. Možno skúsenosti, možno šťastie. Bohvie. Každopádne viem, že tú ingredienciu som ešte nenašla.

Ale ja mám ešte stále rada, keď ma objímeš a keď sa na mňa usmeješ. Keď mi otvoríš dvere a zoberieš z rúk notebook, keď so mnou ideš nakupovať alebo ma čakáš pred školou.

Len, čo sa týka toho naplnenia srdca a nielen svetských povinností:
Vzpomeň si prosím, když ráno vstáváš, jak málo mi dáváš! Chcem oheň, chcem vášeň, chcem niečo, čo ma naplní. Vyprchávam. Od všetkého, ako dlho otvorený alkohol. Nie som schopná cítiť nešťastie, ani nehorázne šťastie. Som vypnutá.

Nechcem byť. Kurva, tak to pochop. Understand, or get the fuck off.

Mám sa viniť z toho, že mi nestačíš? Však si mi už tak dlho nepovedal, že ma ľúbiš. Voláva ti iná žena, ktorú som nikdy nevidela, ktorej vždy povieš, že "si v meste" a nikdy nie, že si s priateľkou. Tak kde je problém, a kto je v tom vlastne namočený skutočne?

Možno naozaj nemám na čo žiarliť, ale aj tak nechápem, načo toľké tajnosti. Hanbíš sa za mňa? Potom sa ja nehanbím za to, že chcem niečo viac. Vášeň. Naplnenie.

Kurva, čokoľvek, len aby som citovo neumrela.

A tak, ako si mi kedysi stačil na najhoršie hĺbky aj na najvyššie výšiny, dnes nestačíš mi ani z poloviny...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
polnocnynotorik  21. 12. 2011 13:05
Napíš svoj komentár