Vždy som dúfal, že na strednej nájdem tú osobu. Proste do nej narazím, stretnem v jedálni alebo spadne z neba, ja neviem, proste ju nájdem. Nie že by som u báb nemal šancu, ide o to, že ma ešte nijaká neoslovila natoľko, aby som ju nazýval tou. Môj najlepší kamoš Chris, ktorý ako jeden z mála vie o mojich neskutočne divných návykoch tvrdí, že som nielen podivín a samotár, ale podivín a samotár nazývajúc svoje budúce frajerky tými, čo je mimochodom, viac ako divné.
„Vieš drahý priateľ, pozri sa na seba. Ty tu nie si nato, aby si si vyberal. A už vôbec nie nato, aby si tie chudinky, ktoré neviem akou náhodou zaujmeš desil podobnými pomenovaniami. Buď vďačný zato, čo dostaneš, vždy môže byť aj horšie.“ Chris bol ako môj brat, ale jeho rady stáli skutočne za hovno. Riadil sa heslom, ak ťa baba chce, chci aj ty ju a práve preto mal česť okúsiť takmer každú babu na škole, s výnimkou tých, ktoré si zachovali aspoň kúsok sebaúcty. Mňa lákalo niečo celkom iné. Možno som bol iba mladým beznádejným romantikom bez romantickej budúcnosti, ale cítil som, že občasné špásovanie nie je pre mňa. Zabočil som za roh ulice, kde ma už čakal Chris. Vyzeral sklesnuto a okusoval si nechty na pravej ruke.
„Niekto sa tu hanbí, že musí v maturitnom chodiť pešo do školy ?“ podpichol som ho.
„Toto je moja najväčšia potupa, mal by som si užívať pozornosti prváčok, tváriť sa cool a jazdiť na svojom nablýskanom fáre, no namiesto toho som tu s tebou a zapadám do klubu stredoškolských núl.“
„Héééj! Sám si si to svoje nablýskané fáro (v skutočnosti to bol starý citroen) roztrieskal, máš šťastie, že ma máš.“ Chris bol môj absolútny protiklad. Bol hlučný, priateľský, niekedy až priveľmi, no v prvom rade neznesiteľný. Mnohokrát som si kládol otázku, prečo je tento blázon v mojom živote. Pravdu ? Neviem si predstaviť deň bez neho. To jeho neustále ponižovanie a nevtipný humor je práve to, čo moje nudné dni robí nenudnými. Poznali sme sa už od základky, kde každý z nás prechádzal svojou vlastnou pred pubertálnou fázou a mal vlastných priateľov. Alebo skôr Chris mal vlastných priateľov a ja som mal ... seba. Osamelosť mi neprekážala. Rád som sedával sám v lavici a kreslil si. Úbohé, viem, pravdepodobne som na okolie pôsobil ako tie beznádejné prípady z filmov o šikane, kde malým chlapcom a dievčatkám staršie decká brávali desiate a zatvárali ich na wckach. Ale to nebola moja situácia. So spolužiakmi som vychádzal, no nikto z nich nechcel byť môj kamarát. Pravdepodobne som sa im zdal nezaujímavý, čo im koniec koncov ani nemožno vyčítať, pretože som nezaujímavým bol. Jediná vec, ktorou som sa líšil od mojich rovesníkov bola moja výška. Už v šiestej triede som meral viac ako všetky moje učiteľky a neprirodzene dlhé končatiny visiace z môjho trupu vždy pôsobili skôr smiešne ako zaujímavo. Keď sme ja a Chris mali 14, nastal v našom vzťahu zlom. Bol vskutku bolestivý, nakoľko sme obaja skončili s rozbitou hlavou a jazvou na kolene. Ako som už vravel, Chris bol vždy príliš energický, ak energický znamená mierne padnutý na hlavu. Vyprovokoval ma, aby som ho zbil. Chce sa mi smiať len pri pomyslení nato, ako ma o tri hlavy nižší spolužiak vyzýva na súboj. Samozrejme som odmietol, nie preto, že by som sa bál, ale proste to nebol môj štýl. Chcel som mu navrhnúť odvetu v šachu alebo podobnej intelektuálnej hre, ktorá bola v mojom svete zaujímavá, ale nevyšlo to. V tej chvíli mi vrazil. Len tak, z ničoho nič mi vrazil. Tak som mu vrazil tiež. Bol to prvýkrát, kedy som na niekoho zdvihol ruku a vtedy som sa zaprisahal, že aj posledný, ale pane bože, keď on ma tak naštval. Po našej slávnej bitke, ktorá ma dostala do riaditeľne, ale taktiež na vyššie miesto v sociálnom rebríčku našej školy sme sa ocitli na pohotovosti. Doktor nás nazýval kamošmi, čo mne pripadalo celkom nepresné, keďže jediné čo som o Chrisovi vedel bolo jeho priezvisko a fakt, že je debil. Chris však vtedy povedal jednu vetu, ktorá mi dodnes utkvela v pamäti a pripomínam mu ju cez to všetko, že ma nazýva sentimentálnym idiotom.
„Danny, kamoško, urobil som to pre teba.“ Danny? Kamoško? Kde sa to v ňom berie, dobre vie, že nie sme priatelia.
„Dobre, čiže...zmlátil si ma lebo?“
„No dobre, mal som chuť niekomu vraziť a ty si tam len tak sedel, s tým nevydareným účesom na Timberlikea a doslova čakal na moju ranu, navyše, týmto dňom tvoja popularita stúpla z bodu -3800 takmer na -1000,“ usmial sa na mňa tým lišiackym úsmevom so strojčekom a ukázal na naše kolená.
„Vidíš tie jazvy ? Sú takmer identické, to znamená, že sme ako bratia.“ Naozaj neboli identické, dodnes sa musím smiať na tom, akým bol a stále je zlým pozorovateľom.
„ To znamená, že budeme navždy spojený, celý život, či sa ti to páči alebo nie, nezbavíš sa ma,“ rozrehotal sa na celú ordináciu. V tej chvíli ma ten fakt desil, no naozaj, predstava toho, že sa nikdy nezbavím chalana, ktorý ma pred pár hodinami zbil nebola príliš mámivá, ale až neskôr som pochopil jej pravý význam. On hľadal kamaráta. Trochu nezvyčajným spôsobom, ale čo ohľadne Chrisa je obyčajné. No a práve od tej doby som s Chrisom priateľ. Toto priateľstvo (rozumej Chris) ma prinútilo zmeniť môj vtedajší život. Kompletne. Od nechutnej kockovej košele, ktorú mi dala stará mama pod stromček, až po účes (no kto si neprešiel fázou blond melíra) a celkové správanie. Chris ma zoznámil s jeho priateľmi a dokonca mi dohodil prvú frajerku. Vďaka nemu je môj spoločenský život akceptovateľný. Niežeby mi na ňom až tak záležalo, ale predsa. Ako sa vraví, kto na sa na strednej nezúčastní aspoň jednej párty, akoby ani neexistoval.
„Počuj Dan, včera som bol na tom večierku,“ začal svoj, ako som mohol predpokladať, nekonečne dlhý monológ. Pohli sme sa smerom ku škole a ja som rozmýšľal, koľkými rôznymi spôsobmi sa môže chodec zabiť kráčaním po chodníku.
„Bol som s jedným dievčaťom,“
„To ma neprekvapuje,“ dopovedal som zaňho. Chrisova večierková rutina spočívala v tom, koľko báb uloví a odvedie si domov.
„Nie, kamoš, počkaj. Bola úžasná, krásna a tak veľmi som sa s ňou chcel vyspať, ale potom začala používať prirovnania a rôzne básnické prostriedky a bože, vieš ako neznášam literatúru. Rozprávala o nejakých teóriách a prisahám, nerozumel som ani jednému slovu, ktoré povedala, ale ja som len pritakával, pretože vieš, tak veľmi som ju chcel.“
„Si blázon.“
„Ale odpoveď na tvoju otázku, ktorú si mi položil v hlave je nie.“
„Nie?“ neveril som.
„Nie. Nespal som s ňou. Príliš mi pripomínala teba,“ doberal si ma. Absolútne som nechápal o čom točí. Prekúsol by som fakt, že mu pripomínam nejakú jeho pochybnú krásku, ale to, že sa s ňou nevyspal bolo pre mňa alarmujúce.
„Bol som s ňou hodinu a za tú hodinu som si na teba spomenul asi stokrát. Mala také tie sprosté chvíľky, kedy proste nič nehovorila a len rozmýšľala. Potom mi skritizovala tričko, ale nepovedala máš hnusné tričko, normálne ho sarkasticky zabila. Išiel z nej strach. Myslím, že vás zoznámim.“
Netuším kto bolo to dievča, ani prečo sarkasticky zabila Chrisovo tričko, ale pozdávalo sa mi.
„Nie nezoznámiš, vieš ako to vždy dopadne.“
„Máš pravdu, nezoznámim, prichádza, tri dva jedna, Ivyyy“ zakričal na drobnú postavu kráčajúcu na opačnej strane cesty a zmizol. V takýchto chvíľach som mu chcel bitku zo šiestej triedy oplatiť. Pomaly som pristupoval k dievčaťu, ktoré mi svojou výškou pripomínalo moje desať ročné ja. Mala oblečené tesné rifle a vyťahané tričko s obrázkom nejakých postáv. Zahľadel som sa na ich ruky, keďže ako umelca ma detaily kresieb veľmi zaujímali.
„Môj brat.“
„Prosím?“
„To tričko. Urobil mi ho brat.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
2
@mielikki ďakujem pekne, ja skutočne oceňujem ľudí, ktorí sú schopní takto niečo okomentovať
Čo sa týka zahraničných mien/pomenovaní/prostredia, priznám sa, že som veľmi rozmýšľala, či príbeh vsadiť sem alebo niekde preč, keď ja neviem prečo, ale ja mám akúsi averziu voči slovenským menám (zbičujte ma, som odrodilec) a práve preto som si nebola istá, možno to ešte v budúcnosti prerobím
A ohľadne toho maturitného ročníka, bolo to skôr myslené ako preložený "senior year", ale máš vlastne pravdu.
Tak ďakujem ešte raz!
Čo sa týka zahraničných mien/pomenovaní/prostredia, priznám sa, že som veľmi rozmýšľala, či príbeh vsadiť sem alebo niekde preč, keď ja neviem prečo, ale ja mám akúsi averziu voči slovenským menám (zbičujte ma, som odrodilec) a práve preto som si nebola istá, možno to ešte v budúcnosti prerobím
A ohľadne toho maturitného ročníka, bolo to skôr myslené ako preložený "senior year", ale máš vlastne pravdu.
Tak ďakujem ešte raz!
3
Nie je za čo
Ja mám vždy s menami taký problém, že nechcem pomenovať postavu tak, ako sa volá nejaký človek, ktorého poznám a potom zostávajú len Vasilovia a Hortenzie a podobne, čo zas znie divno, preto sa snažím menám vyhýbať
(Prípadne teda zasadím niečo do fiktívneho prostredia a vopchám tam mená z rôznych jazykov a snažím sa tváriť, že je to normálne, resp. to nejako v deji ospravedlniť
Ja mám vždy s menami taký problém, že nechcem pomenovať postavu tak, ako sa volá nejaký človek, ktorého poznám a potom zostávajú len Vasilovia a Hortenzie a podobne, čo zas znie divno, preto sa snažím menám vyhýbať
(Prípadne teda zasadím niečo do fiktívneho prostredia a vopchám tam mená z rôznych jazykov a snažím sa tváriť, že je to normálne, resp. to nejako v deji ospravedlniť
5
@georg21 môžeš obšírnejšie, prečo by ktokoľvek nemal ísť "do hĺbky"?
teraz som zvedavý na obrázok obrázka na tom tričku.
teraz som zvedavý na obrázok obrázka na tom tričku.
Napíš svoj komentár
V tomto prípade predpokladám, že lokalita má byť podobná, kvôli menám a predpokladu, že stredoškoláci majú svoje autá, ale dokelu, oni tam nemajú maturitu. Isto majú nejaké záverečné skúšky, ale tuším len niečo ako polročné písomky, ale isto nie maturitu či maturitný ročník, ak už tak tam napíš rovno posledný ročník strednej.
A vo všeobecnosti, nepísať o prostredí, kde nepoznáš poriadne reálie (nevravím, že ja ich nejako poznám, ale nikdy by som nepísala nič zasadené do prostredia, z ktorého mám len hmlisté znalosti).
Inak ten kúsok, po kt. som sa dostala, bol pomerne štylisticky schopný, takže to neber v zlom, len ako konštruktívnu radu