Itsjuliet: TO.

Soon I´ll grow up
and you will too
and we´ll realize
that our paths
were only meant
to cross and get tangled
once

Prológ

Pozerať naňho tak neskutočne bolelo. Bol to ten typ bolesti, ktorý vám zničí vnútro, rozorve dušu a nechá ju napospas zatrateniu. Smútok, ktorý vás tlačí na hrudníku bez možnosti nadýchnutia sa. Sedel tam, len pár metrov predo mnou, absolútne nehybný. Pravdepodobne sa už nemohol dočkať konca. Tvár si skrýval vo svojich dlaniach a mne nevenoval žiadnu pozornosť. A prečo by aj mal. Zruinovala som ho. Zabila všetku jeho nádej a šťastie. Tak veľmi som túžila vziať všetko späť, vrátiť čas, zmeniť to. Už bolo neskoro. Tento dav mladých ľudí, medzi ktorými sme sa nachádzali aj my dvaja, bol odhodlaný zmeniť svet. Stať sa uznávaným ekonómom, vynájsť liek proti rakovine, vyhrať Oscara. Všetky ich ambiciózne sny sa oproti našim zdali byť tak čisté, priame a jednoduché. Čo sme si priali my? Už nikdy v živote sa neuvidieť alebo navždy zostať spolu. Dva protipóly, ktoré sa aj napriek poškodeniu jedného nikdy neprestali priťahovať.
Zaznela hudba. Riaditeľka školy privítala všetkých prítomných a obdarovala nás falošným úsmevom. Sumarizovala naše výsledky, dochádzku, dokonca použila zopár klišé vtipov. Ako sa len niekto na jej slovách mohol zabávať? Bolo mi z toho zle. Bolo mi zle, pretože ľudia zatvárali oči pred všetkým, čo sa stalo v minulosti, len preto, že to bol náš posledný deň spolu. Kašlem na posledný deň. Lenže som nekašlala. Všetok môj hnev sa koncentroval do tejto chvíle, do tejto sekundy, kedy by som najradšej rozbila okno holou rukou alebo si zlomila nohu, len aby mi fyzická bolesť pomohla odpútať sa od tej psychickej.
Moje oči nenápadne kontrolovali jeho chrbát. Stále sa nepohol. Akoby strnul v jednej pozícií v myšlienke, že mu skôr ubehne čas. Otočil sa. Za normálnych okolností by som uhla pohľadom ešte predtým, ako by sa na mňa pozrel, ale tento raz nie. Táto chvíľa je možno posledná, kedy mu môžem pozrieť do očí. Každý jeden sval a bunka v mojom tele sa orientovali na neho. Jeho pohľad bol nechápavý, akoby mi chcel niečo naznačiť. A aj chcel. Nebol to len on, kto sa na mňa díval. Hľadeli na mňa pravdepodobne všetky páry očí v miestnosti.
„Váš príhovor slečna,“ počula som z diaľky. Moja hlava nebola schopná reagovať na všetky vonkajšie podnety. Nešikovne som sa postavila a zamierila k pódiu. Byť stredobodom pozornosti nepatrilo zrovna k mojim obľubám a počúvať šepot druhých, ktorí kritizujú moju chôdzu, postoj, chvenie už vôbec. Za normálnych okolností by ma nič z toho nezaujímalo. Obrnila by som sa svojim ničminemôžeublížiť štítom a bez strachu kráčala ďalej. Dnes to však bolo iné. Dnešok bol iný. A možno som bola iná iba ja. Zraniteľnejšia ako obvykle. V rukách som žmolila malý kúsok papiera, ktorý pripomínal skôr použitý ťahák ako príhovor. Ľudia ma vždy radili medzi osoby, ktoré nedokázali používať iba svoju hlavu. Vždy museli mať pripravené niečo navyše, načítať si pasáže z kníh a článkov. To bola moja múdrosť. Nikdy som sa nespoliehala len sama na seba. Nikdy som sa nepovažovala za niekoho, ktorého názor by bol dostatočný. No na tento krok som sa nepripravila. Žiadne poznámky ani citovanie slov cudzieho človeka. Dnes som to bola len ja a zopár prostých viet, ktoré sa odo mňa očakávali. Pristúpila som k mikrofónu a v mysli zanadávala. Topánky mi pripadali nepohodlnejšie ako inokedy, ruky som mala mokré a spotené od stresu, chcelo sa mi utiecť. Už nie je cesty späť. Zvládneš to, uisťovala ma myseľ.
„Tak,“ vypustila som neisto z úst. Och môj bože, prvú vec, ktorú poviem pri slávnostnom príhovore je tak? Choď sa hodiť z okna prosím ťa.
„Vedenie ma požiadalo o tento príhovor, nakoľko ma považujú, neviem z akých dôvodov, za komunikačne zdatnú a obdivujú moju prácu so slovami.“ Tak, to už bolo lepšie.
„Prácu so slovami, na papieri, by som si ešte priznala. Komunikácia, to už je iná vec.“ Dav sa na mojej absolútne nevtipnej poznámke zasmial. Ako môžu byť takí plytkí? Väčšina z nich ma aj tak takmer vôbec nepozná, netušia, čo sa skrýva za mojimi slovami. On to vedel. A práve preto sa nezasmial. Dokonca ani nepozdvihol zrak, aby ma ním mohol znervózňovať. On jediný chápal túto vetu tak, ako ja. A možno ešte oveľa viac. Jeho sa totiž dotýkala nielen na perách, ale aj v srdci.
„Ani neviem prečo som s týmto príhovorom súhlasila. Verejné vystupovanie nie je nič pre mňa, úprimne, desím sa ho. Triedna profesorka mi dala čas na premyslenie a jediné, čo ma v tej chvíli napadlo, bolo ujsť a skryť sa pred zodpovednosťou. Neskôr v ten deň som premýšľala. Preboha, si predsa dospelá! Jediné, čo celý svoj život robíš je, že utekáš svojmu strachu. To predsa nie je život, iba prežívanie.“
V tej chvíli ma začal vnímať. Aj z tej diaľky som videla, ako sa mu napli svaly na pleciach. Akoby ho moje slová zasiahli priamo do jeho vnútra. Nie, medzi nami to nič nemení, chcela som povedať.
„Počas môjho pôsobenia na tejto škole nado mnou víťazil strach. Bála som si nájsť priateľov z iných tried, preto som žiadnych nemala. Bála som sa pridať do redakčnej rady školského časopisu, preto som nikdy nenapísala žiaden článok. Bála som sa zaľúbiť, preto som nikdy nepoznala, čo je to láska.“

Strhla som sa. Naozaj som nikdy nepoznala, čo je to láska ? Ľúbim predsa jeho. Aj keď on to netuší. Ľúbim jeho trápne poznámky aj spôsob akým sa vyjadruje. Ľúbim jeho pohľady a tiež aký je nervózny, keď sa rozprávame. Ľúbim na ňom všetko to, čo niekedy nenávidím. A nenávidím to, čo inokedy ľúbim. O tom je predsa láska, či nie ? Klamala som sama seba, ale hlavne som klamala jeho.
„Prosím Vás, nikdy sa ničoho nebojte. Verte si a choďte za tým, po čom túžite. Chcete sa stať členom futbalového tímu? V poriadku, zúčastnite sa výberových kôl. Chcete byť herečkou? Prihláste sa do dramatického krúžku. Nikdy, a naozaj, nikdy sa nevzdávajte predtým, ako to vyskúšate. Pretože práve vaše šťastie vám môže odkráčať pred očami tak, ako mne. Prajem Vám veľa úspechov.“
Riaditeľka nadšene tlieskala, dokonca ma prišla aj vyobjímať. Nechápavo som skúmala jej tvár, ktorá sa v smiešnych grimasách krútila do rôznych strán. „Krásne, bolo to krásne,“ vzlykala. Chápem, že tento deň mal byť emotívny, ale moje srdce proste necítilo nič. Iba prázdnotu.

Tak, toto je koniec. Zatváram dvere pred jednou kapitolou života. Zanechávam za sebou všetko, čo ma posledné roky napĺňalo. Všetko, čo som mala. Presunuli sme sa von z budovy školy a všetci nadšení rodičia sa snažili prinútiť svoje deti fotiť sa. Mňa nečakajú žiadne fotky. Načo by mi boli? K bolestivým momentom v sebe nepotrebujem pridávať aj tie na papieri. A vlastne, fotky som nikdy neobľubovala. Skresľujú dokonalé momenty, ktoré by si ľudia mali pamätať navždy. Vo svojich spomienkach. Naozaj, ak by som niekomu ukázala moju fotografiu s rodičmi, povedali by len, ste krásna rodina. A to je lož. Farebný obrázok na papieri pre mňa nemal žiadnu hodnotu. A nikdy ani mať nebude. Keďže na moju maturantskú ceremóniu neprišiel žiaden rodinný príslušník, ktorý by ma nútil pózovať so svojim vysvedčením, rozhodla som sa odísť. Nechcela som ho hľadať v dave, cítiť sa ešte viac bezradne, ako som už bola. Takto to aj tak bude najlepšie. Potlačiť všetko čo sa vo mne odohráva a ísť ďalej. Tak, ako som zvyknutá.
„Chcel by som povedať ešte pár slov, na rozlúčku.“

Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

TO.

Komenty k blogu

Horúce!