V zrkadle.

V období dovŕšenia môjho sedemnásteho roku života som bývala veľmi často deprimovaná. Nie kvôli škole, ani kvôli faktu, že som ako sedemnásťročná ešte nikdy nemala frajera. Samozrejme, aj tieto veci mi z času na čas zamestnávali myseľ, ale vtedy, 12. Apríla o dvadsiatej prvej hodine, som bola mojím jediným problémom ja.
Sedela som na posteli a uvažovala nad tým, čo všetko na sebe nenávidím. Bola to hlúposť, vymenovávať všetky nedokonalosti, malé detaily svojho tela a povahy, ktoré by som bola v tej chvíli zamenila za akékoľvek vlastnosti iného človeka. Odraz zrkadla zaveseného na stene oproti mieste, kde som sedela ma znechucoval ešte viac.
„Máš veľký nos a pravé ucho ti odstáva, preto nikdy nenosíš vypnuté vlasy. Postavou sa nelíšiš od iných dievčat svojho veku, možno tak väčším zadkom a pár kilami naviac v stehnách. Si proste úplný podpriemer, zbytočný podpriemer,“ ozýval sa môj vnútorný hlas. Tak veľmi som sebou opovrhovala. Neustále mi víril v hlave prúd nie príliš vábivých prívlastkov, ktorými som častovala svoje telo. Otvorila som knihu v snahe zahnať hlúpe myšlienky a odreagovať sa. Hlavná hrdinka, šestnásť ročné mladé dievča s jedinou úlohou užívať si života rovnako ako ja, stála, rovnako ako ja, pred zrkadlom. Premeriavala si každučké miesto na svojom tele a nenávidela sa. Tiež.
„Dopekla, čo je to za dnešnú dobu?“ spýtala som sa sama seba v rozčarovaní. Tak veľmi dbáme na to, ako vyzeráme, akej farby máme vlasy, stresujeme sa pre každý gram tuku navyše, hľadaním a upozorňovaním na naše nedostatky prehliadame to, na čom najviac záleží. Na našom vnútre. Inštinktívne som sa postavila a pristúpila k zrkadlu. O niekoľko sekúnd som už zberala malé črepiny z podlahy. Mali ostré hrany a pri nepozornom dotyku ma porezali. Keď som sa však prizrela bližšie, uvidela som seba. Myslím, skutočne seba. Živú bytosť, tak nedokonalú aká len môže byť. Presne ako to zrkadlo. Bolo rozbité, poškodené, bez možnosti opravy, ale zachovalo si svoju podstatu.
Pásiky svetla lampy odrážajúceho sa od jeho puklín mi prebehli tvárou. Už som viac nevidela veľký nos a odstávajúce uši, iba modré oči s iskričkou hravosti a jamky v lícach. Žiadne kilá navyše v mojom pozadí, ale útly driek. Bola som to ja, plná chýb, ale svoja. A to bolo to, čo ma robilo skutočným človekom.

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu