si ten najmenej plyký človek, akého poznáš.
vidíš každú nedokonalosť a každú krásu
na každom člověku,
ale úžasný či ohavný,
na tom nezáleží.
mohla by si si vziať najškaredšieho muža,
najnedokonalešiu ženu
a nezáleželo by ti na tom.
nikoho výzor pre teba nemá význam
okrem tvojho vlastného
a tak nič nie je dosť.
analyzuješ každú líniu
každého tela,
ktoré minieš na ulici
a nachádzaš na nich stovky lepších vecí
než na sebe:
dvavásťročný chlapec s rovnými nohami.
tvoja stará babička so žiarivými očami.
obézna žena s nádhernými vlasmi.
drobné, krásne telo toho dievčaťa na fotke -
počkaj, nie, to si ty. si odporná.
si taká kritická, pretože
všetci sú oveľa
krajší než ty.
vyšší.
silnější.
s dokonalou pleťou.
jasnejšími očami.
plnšími perami.
štíhlejší.
štíhlejší.
štíhlejší.
tak ješ tvoje pocity
až kým ťa nebolí čeľusť,
ješ, protože ako môžeš povedať svojej matke,
že si taká tučná,
samozrejme, že vie, že si tučná,
vidí ťa každý deň a musí ju tak bolieť,
že jej dieťa tak stučnelo, že sa každý odvracia od tejto príšery.
tak ješ, až kým si taká vinná,
až kým si taká plná,
nemôžeš so sebou žiť.
chceš zomrieť.
chceš si podrezať žily.
chceš prehltnúť tisíc piluliek,
ale tvoje hrdlo už viac neprehltne.
chceš von.
a tak si nad záchodom,
ruka medzi zubami
a prst alebo dva sa vnárajú do
ružového chaosu tvojich úst.
tvoje pery sú natiahnuté na prasknutie,
prispôsobujúc sa tučnej pästi a krútiacim sa prstom.
desať krát sa dotkneš niečoho
jemného a mäsitého až kým sa tvoje srdce nezrýchli,
až kým sa tvoj žalúdok nenapne a ty nemôžeš dýchať,
až kým už nezdvihneš nič.
voda, ktorú si predtým rozčerila rýchlo prichádza
rozbúrenejšia, a tu to je:
príval horúcej kyseliny a kúskov všetkého
na čo si spomenieš (a niekoľkých, na ktoré si nespomínaš),
že si jedla. tvoj nos horí. tvoje oči vytryskujú.
myslíš, že umieraš -
a to neznie tak zle.
o pätnásť minút neskôr
si šplechneš vodu medzi zuby
a vypluješ do umývadla.
sľúbiš si, že už nikdy nebudeš jesť.
ale vieš, že zajtra to urobíš.
a do tej doby sa nazývaš
tučným prasaťom, sviňou, nemilovateľnou šľapkou,
nehodnej ničoho na svete,
ani len vzduchu, ktorý dýchaš.
dnes večer sa zaprisaháš, že sa už nedotkneš jedla.
budeš štíhla,
budeš niečoho hodná.
budeš milovaná.
tak hladuješ
aby sa tvoje stehná už nedotkli,
tak tvoje rebrá kričia spod
tvojej tenkej kože,
tak tvoje bedrové kosti potlačia pás
tvojich džínsov preč od tvojho
brucha, ktoré už viac neexistuje.
a míňaš sa
až kým už nezostane nič
na rozobratie,
míňaš
premrhaný priestor,
ktorým si sa cítila byť,
protože možno potom,
nezostane nič,
čo by si na sebe nenávidela.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár