znova kričí.
posledné tri noci sa moje steny otriasali ako kosti vo vetre. vrieskala ako konvica na sporáku, zasúvala moje plecia, prinášala svoju vyziabnutú tvár do mojej a hrkotala moju kostrou, ukrývajúcou sa pod tukom.
„budeš cvičiť, až kým ťa to nebude bolieť,“ hovorí mi. sledujem ako sa moje ramená, hrubé ako zvýjajúce sa hady, krútia v zrkadle.
som strašne unavená, hovorím.
„nespravila si dosť.“ jej oči varia popol v najtmavších komínoch a z jej dychu cítiť vojnu a oheň.
moje plecia horia. začínam prosiť. chcem iba spať, som strašne unavená, prosím, nechaj ma spať.
„je mi z teba zle.“
zabudla som ake ostré sú jej slová, režúce ako jej rovné kosti. zabudla som ako zúfalo sa chcem stať ňou, dýchať ako motýľ, vidieť svoje srdce trepotať za mojimi rebrami. moje srdce je vták, túží lietať a vyslobodiť sa zo svojej klietky. chce zhodiť váhu každého smútku a spievať piesne zvnútra svojich žltých pierok, precestovať slanú zemeguľu a zabávať sa vo vzdušných prúdoch.
cítim sa akoby som sa išla zlomiť. prosím, hovorím, prosím-och-prosím, len ma nechaj spať.
„si tučná a lenivá. sťažuješ sa na svoju bezcennosť, svoju váhu, svoju nedostatočnú výšku. ale keď sa ti snažím pomôcť, plačeš. keby si bežala aspoň spolovice tak rýchlo ako tvoje ústa keď ide o ospravedlnenia, nebola by si teraz v takejto situácii.“
som nehybná. bolia ma vlasy. praskajú mi kosti. zvliekam si kožu z líc eróziou z oceánov pod mojimi očami.
inšpiruj ma, hovorím. povedz mi niečo, čo ma rozplače a donúti ma nenávidieť samú seba a konečne urobiť niečo správne.
hovorí mi, že stehná nie sú stvorené, aby sa dotýkali. Som v triede figurálneho kreslenia a moja ruka obkresľuje štíhle línie stehien, ceruzka tieňuje jemné krivky ich tela. „kolená sa môžu udierať, ale stehná sa skláňajú dovnútra a starostlivých uhloch, nikdy sa nestretnú.“
tá ceruzka je v mojom hrdle. som zhrbená nad nákupnou taškou plnou školských obedov, ktoré som nikdy nezjedla. záplavy smutných slín sa vymývajú z mojich úst a moje srdce bije akoby vzbĺklo. nemôžem byť prázdna. pätnásť minút divého grgania a nemôžem byť prázna.
obloha mizne do tmavšej modrej a ja si zošívam pery. cítim leva vo svojom bruchu revať a škrípať zubami. cítim jeho hladovanie, a je to akoby si sa ty, môj tajný milenec, vrátil znova mi ublížiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár