sú miesta, tam dole, pod zvukom ich matky, ktorá kričí na ich otca a hlasného hrubého štekotu susedovho psa, kde môžu dýchať. dýchať mŕtve listy vo vodných víroch pod ich nohami a dýchať chlór, ktorý zanecháva oči červené a vlasy zelené na končekoch. dýchať ticho svojich tiel a svet, ktorý si predstavujú pod vodou, taký ponorený do farieb a živý.
ich oči sú tuho zavreté a oni ku sebe tlačia hlavy na schodoch do bazéna. jedna drží ruku druhej a spolu milujú lásku, ktorá je ligotom na okrajoch vĺn, ružová na oblakoch pri západe slnka a nechty na nohách s olúpaným ružovým lakom. milujú sa a v tichu ich lásky (a zvuku života zúriaceho okolo nich) sú proste jeden.
-
keď majú obe štrnásť, jedna z nich sedí pri bazéne tesne zabalená v uteráku, ale pod ním polonahá. paličkou kreslí do vody kruhy. druhá leží pekná pod padajúcim slnkom, fajčí light cigarety a pery formuje do „o“, v snahe vyfúknuť dymové kruhy.
„nad čím premýšľaš, madeline?“
„oscar.“
„oscar ťa nebude ľúbiť.“ vydychuje prerušované kruhy.
„mohol by.“
kreslí jeho pery paličkou do vody a skláňa sa a tak sa jej vlastné pery a nos namočia s novo nájdenou túžbou. druhá vzdychne a zatvorí si oči pred žiarou. horí.
keď slnko stráca svoje teplo a obloha stráca svoju modrú, sedia spolu s prstami vo vode. matka z vnútra volá na večeru, ale je to iba vzdialený škripot zrazených áut v ich hlavách. prestáva volať.
„máš rakovinu zo slnka.“
„nie, nemám.“
„máš, pozri. červená spálenina a je to všade. rozťahuje sa to po celej tvojej hrudi a pleciach a aj na nose.“
„nie je to také zlé.“
„áno, je. prosím, neumieraj.“
„neumriem.“
„sľubuješ?“
„samozrejme.“
„no, dobre. pretože by som sa zabila, keby si zomrela.“
„ja tiež. ako by si to spravila?“
„možno vo vani. pamätáš, keď som zaspala vo vani a skoro som sa utopila? tak nejak, ale tentoraz by som naozaj zomrela. alebo by som prehltla všetky tabletky v skrinke s liekmi. a ty?“
„nikdy som nad tým nepremýšľala.“
„možno by si mala.“
„nemám rakovinu.“
-
je deň školského fotenia a dvojčatá sú úplne vzadu s vyššími chlapcami. madeline a maria, kavky, ako jelene chytené v pasci s obrovskými nežmurkajúcimi očami a škaredými nohami. madeline nedýcha. nedýcha, lebo si nie je istá ako dýchať. oscar ju drží za ruku.
pod jej žalúdkom je červená žiara, na jej tvári je červená žiara a ona si hovorí, že toto nie je kožná rakovina, toto je láska. a je si taká istá, že šepká marii do ucha.
„milujem ho.“
„mne sa nepáči.“
„mne áno.“
a maria stúpi madeline na nohu, vŕta do nej opätkom. ale madeline sa nehýbe, oscar drží madeline za ruku. oscar sa nakláňa a šepká horúcim škriabavým dychom slová na jej krk a uši. motýle trepocú-odlietajú z končekov jej prstov.
-
stmieva sa a ona je stále tvárou dole a nahá na dlážke jeho izby. nemôže sa pohnúť, v jej myšlienkach je ospalá ničota a v skutočnosti tu vôbec nie je.
musí si odpľuť a keď to spraví, je to krv, semeno a sliny. oscar ju nebude milovať, oscar nemiluje. kašle si do dlaní a leží necítiac.
-
„čo keby som ti povedala, že som sa chcela zabiť, ale nechcela som, aby si zomrela aj ty.“
„ticho, prosím.“
maria leží na maminej posteli a číta si, madeline si položí hlavu na jej brucho a pozoruje vetrák na strope.
„nerobím si srandu, maria, naozaj to spravím, vieš.“
„nespravíš.“
„spravím.“
keď sú ticho už dlho, madeline zatvorí oči, napoly cítiac dotyk vetra na svojej tvári. je hmlistá a dymová a už nepremýšľa vo vetách. je hustá hmla. o chvíľu maria zloží knihu a obe ležia pod prikrývkami tvárami blízko seba.
„prečo sa chceš zabiť?“
„proste chcem.“
„ale prečo?“
„neviem.“
„je to preto, že ťa oscar nemiluje?“
„nie. nechcem, aby ma oscar ľúbil. oscar mi ubližuje, oscar chutí ako chorý a už nechcem, aby ma niekedy miloval niekto iný, okrem teba.“
„čo sakra oscar urobil?“
„oscar ma znásilnil.“
maria vrieska do vankúša, zatiaľ čo madeline je nehybná, kričí nadávky, búcha do dreveného čela postele, až kým nemá červeno-biele hánky a potom kope nohami do postele ako dieťa, až kým nevzlyká od slabosti. madeline je stále ticho. maria okolo nej omotá ruky a nohy a bozkáva jej vlasy.
„moja pekná sestrička. bola si tak ticho, prečo si mi to dopekla nepovedala skôr? prečo teraz madeline? chcem ho zabiť. ježiš. kurva, naozaj ho chcem zabiť.“
„prepáč.“
„tak ako to ideme spraviť?“
„nie, iba ja.“
„vždy sme to my. nemôžem byť len ja, vieš, že tak nemôžem žiť.“
„ja nemôžem žiť.“
„tak potom je nie iná možnosť.“
-
pod vodou sú miesta, kde môžu dýchať. a tam dole plávajú. ťažké skaly, šnúrkami pripútané k členkom. tlačia svoje prsty k sebe a púšťajú svoj perlový dych preč. a s touto láskou, ťažkou a všadeprítomnou vo vode vôkol nich sa utopia. sú n(jeden).
---
Preložené z originálu "strings of pearl and breath" od (n) Nirrimi Joy Hakanson.
Blog: www.weliveyoung.blogspot.com
DeviantART: www.pretty-as-a-picture.deviantart.com
Tumblr: www.nirrimi.tumblr.com
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár