Úvod


Aj tieto letné dni si pripomíname významný medzník v dejinách kubánskeho ľudu. Deň útoku na kasárne Moncada – deň začiatku kubánskej revolúcie, ukončenej víťazným ťažením v januári 1959. Deň výročia kubánskej revolúcie je o to významnejší, že to bolo významné víťazstvo ľavicových revolučných síl v latinskej Amerike, čo bolo dovtedy nevídaným zjavom, aj keď pokusy dostať sa z politického i ekonomického vplyvu v latinskej Amerike boli už predtým .
Pod ekonomickým i koloniálnym jarmom bola aj Kuba pred nástupom revolučnej vlády Fidela Castra. Už španielski kolonizátori prehlasovali o Kube, že je to najkrajšia krajina , ktorú na svete vôbec poznali a považovali ju doslova za pozemský raj. A skutočne Kuba mala všetky podmienky k bohatému a spokojnému životu ľudí. Pôda bola na 80% úrodná a v kubánskych horách bolo mnoho nerastného bohatstva – železnej rudy, niklu, medi, mangánu a chrómu. Aj napriek prírodnému bohatstvu, sa len veľmi málo dostávalo kubánskym pracujúcim, pretože nad výrobou, nerastným bohatstvom mali hlavnú moc americké veľkomonopoly.
Nevýhodné ekonomické postavenie, podriadenie sa kubánskeho obchodu americkým firmám, sťažovali postavenie kubánskych pracujúcich. Zvlášť ťažké postavenie mali kubánski zeme robotníci, žijúci v primitívnych obydliach, často nemajúcich ani základné prostriedky na prežitie. V 30% obydlí nebolo ani riadne osvetlenie. Len pár domácností malo možnosť používať petrolejové lampy. Väčšina obyvateľstva vidieka žila v stave trvalej podvýživy, čo sa zvlášť prejavilo negatívne v zdravotnom stave obyvateľstva. Na vidieku bol klasickým príznakom aj vysoký počet negramotných.
Podmienky života pracujúcich v mestách boli o niečo lepšie, zvlášť z hľadiska turistického ruchu. Mestá, predovšetkým Havana boli strediskami neveľkého priemyslu dávajúceho aspoň teoretickú možnosť zamestnania sa.
Samozrejme postavenie pracujúcej triedy, podobne ako na vidieku, vôbec nebolo jednoduché. Rôzne výskumy preukázali, nedôstojné životné podmienky zvlášť v okrajových častiach miest.
Z politického hľadiska Kuba aj po vyhlásení nezávislosti zostala pod vplyvom silnejších štátov, zvlášť Spojených štátov Amerických. Parlament, navonok neutrálny, zostal podľa tzv. Plattovho dodatku len akýmsi príveskom amerického senátu. Prijatie Plattovho dodatku sa prejavilo v plnej nahote v nasledujúcich rokoch. Vlády statkárskej a buržoáznej oligarchie opierajúce sa o policajný a vojenský aparát, hrali úlohu žandárov amerických záujmov nad kubánskou krajinou. Vlády boli nápomocné tomu, aby sa americké monopoly zmocnili najdôležitejších zdrojov bohatstva krajiny, aby úplne ovládli úverovú sústavu a zahraničný obchod. Na ochranu amerických záujmov neváhali statkárske vlády použiť tých najrepresívnejších metód. Samozrejme nie všade bola schopná kubánska vláda zasiahnuť a potlačiť štrajkové hnutie kubánskych pracujúcich. Viaceré štrajkové boje viedli aspoň v počiatkoch k akým-takým zlepšeniam sociálneho postavenia obyvateľstva krajiny, avšak len na veľmi krátku dobu. Aj mierne zlepšenie sociálneho postavenia kubánskeho obyvateľstva, niesli americké monopoly veľmi ťažko. Americká vláda ústupky kubánskych vládnych predstaviteľov brala ako politickú kapituláciu, preto sa odvolávala na Plattov dodatok a svojvoľne zasiahla vojenský so všetkou bezohľadnosťou a brutalitou. Tak sa stalo v rokoch 1906-1909, 1912 a 1917-1919.
Po každom takomto vojenskom zásahu do popredia vystupovali nové a nové „bábkové“ vlády plne sa podriaďujúce záujmom diktátu amerického veľvyslanectva v Havane a záujmom amerických monopolov. Takto sa rodila kompradorská buržoázia, ktorá získala veľké bohatstvo na úkor záujmov väčšiny kubánskeho obyvateľstva.
Charakteristickým znakom kubánskych režimov pred víťazstvom kubánskej revolúcie bola predstieraná snaha buržoázne demokratického charakteru, príznačná pre iné štáty v Európe. Vlády sa snažili aspoň formálne podporovať parlamentnú činnosť, uznávať rôzne robotnícke spolky (nesmeli mať však revolučný charakter) a podporovať sociálnu politiku, všetko v medziach záujmov monopolov a kompradorskej buržoázie. Ďalšou charakteristickou črtou vtedajších vládnych režimov na Kube bola radikálna zmena počas štrajkových bojov. Vtedy kubánska vláda odhodila „masku“ prívetivosti, a na potlačenie štrajkového hnutia použila prostriedky teroru. Časté štrajkové boje v 20. a 30. rokoch 20. storočia viedli k obmedzovaniu buržoáznych práv a slobôd, k porušovaniu vlastnej buržoáznej legálnosti. Tak tomu bolo najmä počas vlády diktátora Gerarda Machada /1924-1933/ a Fulgencia Batistu /1952-1958/. Vlády diktátorov boli prerušované krátkymi obdobiami pokrokovejších vlád.



Revolučné hnutie na Kube pred kubánskou revolúciou


Dejiny Kuby nie sú len dejinami podriadenosti a ekonomickej závislosti na svojom silnejšom severnom susedovi. Sú aj dejinami rozhorčených revolučných bojov proti všetkým vykorisťovateľom, od čias príchodu prvých Španielov, až po rozhorčený boj proti kompradorskej buržoázii a domácim posluhovačom v službách amerických spoločností ovládajúcich Kubu.
Keď prišli Španieli na Kubu, stretli sa tu s pôvodným indiánskym obyvateľstvom. Boli to Taiovia, Siboneyovia a Guanatabyovia. S všetkou brutalitou zasiahli španielski kolonizátori do života mierumilovného obyvateľstva, ktorému hrozilo zotročenie a smrť. Hoc dlho vzdorovali, porážka od lepšie vyzbrojených kolonizátorov bola nevyhnutná. Tragický koniec indiánskych bojov na Kube ilustruje príhoda svedčiaca o hrdosti tohto ľudu, ktorú v konečnom dôsledku zdedili aj Kubánci. Porazený indiánsky náčelník Hatuey bol upálený na hranici. Jeho vrahovia ho neváhali ešte presviedčať o krste, čím by si zaistil miesto na „nebi“. Na to sa spýtal, či v nebi budú aj Španieli. Na ich odpoveď, že ako dobrí kresťania budú, odmietol krst lebo nechcel byť ani po smrti v spoločnosti takých zločincov.
Indiáni boli čoskoro na Kube vyvraždení a už od roku 1511 na ich miesto bolo treba dovážať čiernych otrokov z Afriky. Kruté životné podmienky, neustála drina, nedostatočná zdravotná starostlivosť a nedostatok kvalitnej stravy viedli už zakrátko k živelným sociálnym nepokojom, ktorých od prvej polovice 16. storočia bola celá rada. Vždy a stále, za krátko po potlačení predošlého povstania vypukli onedlho nové väčšie i menšie povstania zasahujúce svojou intenzitou široké okolie, ba i celý ostrov. Tak tomu bolo roku 1731, roku 1805 a 1811 pod ohlasom oslobodeneckého hnutia v iných častiach Latinskej Ameriky. Zvlášť veľký ohlas malo povstanie Toussainta Louvertureho na prelome 18. a 19. storočia na susednom ostrove Hispaniola.
Černošské hnutie na Hispaniole na prelome 18. a 19. storočia viedlo aj na Kube k organizovanému hnutiu černošských povstaní. Prvé pod vedením Nicolasa Moralesa roku 1795 a druhé roku 1812 pod vedením José Antonia Apontea. Paralelne s otrokmi sa búrili taktiež chudobní kreolskí roľníci, utlačovaní kompradorskou buržoáziou, španielskymi kolonizačnými úradmi a cirkvou. V prvej polovici 19. storočia sú černošské vzbury spojené so solidárnymi sociálnymi bojmi kreolskej a bielej chudoby stálym zjavom, takpovediac každoročným. Nevýhodou černošského sociálneho hnutia bola neorganizovanosť a nekontrolovateľná masovosť. Tak prvé sociálne boje černošského obyvateľstva boli potlačené takpovediac v zárodku.
Väčšiu razanciu malo tzv. Rebríkové sprisahanie /Conspiracíon de la escalera/ roku 1843. Povstanie po prvotných úspechoch bolo ešte toho roku pod presilou koloniálnej armády potlačené a viacero účastníkov po mučení popravených. Rebríkové povstanie však malo mohutný ohlas v celom Karibiku a prejavilo sa rozhorčenými sociálnymi bojmi vo viacerých susedných krajinách.
Popri černošskom hnutí postupne začalo aj tzv. buržoázne hnutie, nespokojné so španielskou nadvládou na Kube. Ich pohnútky na odpor voči koloniálnej správe neboli vedené zlým sociálnym postavením, ale skôr ešte väčšou snahou o zbohatnutie, v čom kompradorskej buržoázii koloniálne úrady uprednostňujúce Španielov nevyhovovali. Roku 1868 začalo prvé revolučné hnutie vedené predstaviteľmi liberálnej inteligencie podporované časťou bohatých latifundistov. Spojené hnutie liberálov a latifundistov vedené pod heslom „Nezávislosť, alebo smrť“ chcelo ukončiť španielske panstvo a malo aj podstatne pokrokový charakter, keďže v ich radoch pôsobili viacerí kritici otrokárskych pomerov. Hnutie pod vplyvom antiotrokárskych elementov sa začalo nazývať hnutím Mambi, čím získalo veľký ohlas medzi väčšinou obyvateľstva. Hnutie Mambi španielske úrady silou zbraní nedokázali 10 rokov potlačiť, naopak časť ostrova vzbúrené jednotky spod španielskej nadvlády oslobodili. Počiatočné úspechy v oslobodzovacom boji viedlo postupne k sporom medzi dvoma krídlami hnutia Mambiov. Ľavé krídlo požadovalo okamžité zrušenie otroctva na oslobodenom území, čo sa po počiatočných treniciach aj uskutočnilo. Naopak pravé krídlo požadovalo ukončenie bojov a rokovanie s koloniálnymi úradmi, ktoré by uznali právo bohatých latifundistov na novonadobudnuté majetky. Revolučné hnutie Mambi bolo ukončené na sklonku 70. rokov 19. storočia dočasným prímerím, ktoré uznalo španielsku nadvládu nad ostrovom, výmenou za zrušenie otroctva v niektorých oblastiach ostrova a uznanie nadobudnutých majetkov kompradorskej buržoázie, získaných v revolučnom hnutí.
V konečnom dôsledku ukončenie hnutia Mambi bolo porážkou ľavého krídla hnutia. Chudobné kreolské obyvateľstvo dočasným prímerím nedosiahlo nič, len drobné sociálne ústupky, naopak otroctvo nebolo zrušené úplne, len čiastočne v niektorých oblastiach, v ktorých hrozilo najviac organizované hnutie. Dočasným prímerím dochádza k štiepeniu pôvodného hnutia. Kompradorská buržoázia v spojení s liberálnou inteligenciou sa snaží pokračovať v pôvodnej ceste postupných ústupkov zo strany koloniálnych úradov prostredníctvom drobných spolkov a tlačovín – ľavé krídlo naopak pokračovať v ozbrojenom odpore partizánskym bojom v horách. Rozdrobenie hnutia viedlo k porážke ľavých síl roku 1880, čím bolo ozbrojené hnutie na desaťročie ochromené. Porážka revolučného ozbrojeného hnutia viedla k tomu, že politici sa ďalšie ústupky snažili získať legálnou politickou činnosťou.
Ozbrojený odpor časti kubánskeho obyvateľstva viažuci sa na ekonomické slobody, nezávislosť a zrušenie otroctva nebol jedinou formou boja. Krátkodobo pomerne úspešný bol aj odpor časti kompradorskej buržoázie orientovaný na USA vedený Narcisom Lopézom, známy aj ako „anexionistické“ hnutie. Jeho členovia si uvedomovali postupný úpadok španielskej moci a ekonomickej závislosti na USA a Veľkej Británii, ktorý nastal už začiatkom 19. storočia. Anexionistické hnutie, navonok jednotné, sa delilo na dve skupiny pôsobiace nezávisle od seba, orientujúce sa, buď na bohatý Sever, alebo otrokársky Juh. Vzájomná nedôvera, rozdielne záujmy a podozrievavosť viedla k rozbitiu hnutia. Anexionistické hnutie ako také nebolo hnutím pokrokových síl. Bolo hnutím reakčným zameraným na vykorisťovanie drobného kubánskeho pracujúceho ľudu, avšak už nie v záujme Španielov, ale v záujme amerických monopolov. Reálnou ukážkou bol odpor Anexionistického hnutia voči zrušeniu otroctva, zvlášť z frakcie orientujúcej sa na otrokárske špičky v južných štátoch USA. Aj po porážke Hnutia pôsobila silná skupina orientujúca sa na americké kruhy, zvlášť pri snahe USA odkúpiť ostrov v polovici 50. rokov 19. storočia. Plán na odkúpenie Kuby zo strany USA nevyšiel a rovnako neúspešné bolo aj sprisahanie kruhov orientujúcich sa na USA pod vedením Ramóna Pinta.
V 60. rokoch 19. storočia, neodvislé od oboch spomínaných hnutí začalo pôsobiť politické zoskupenie kreolských Kubáncov, vyprofilovaných skôr do umiernenej organizácie bojujúcej proti kolonizátorom. Ich boj sa neorientoval na revolučný partizánsky boj, ani na vládnuce kruhy v USA, pôsobil skôr ako umiernená politická sila snažiaca sa dosiahnuť ústupky zo strany vládnej moci postupne politickou činnosťou v rámci možností, ktoré povoľovala koloniálna správa. Politické hnutie bolo združené okolo časopisu El Siglo /Storočie/. Jeho predstavitelia požadovali pre kubánske obyvateľstvo rovnaké výhody a práva, aké malo španielske obyvateľstvo. Požadovali ďalej slobodu tlače a zrušenie otroctva, avšak nie v takej podobe ako hnutie Mambi. Ich idea zrušenia otroctva bola v takom pomere voči majiteľom plantáži, kompradorskej buržoázie, aby im čo najmenej uškodila. To znamenalo, že otroctvo sa malo formálne zrušiť, avšak pracujúci na plantážach mali byť rovnako bezprávni, ako otroci. Mali pracovať za minimálnu mzdu, pri čo najnižších nákladoch bohatého latifundistu. Kreolské umiernené hnutie bolo teda rovnako reakčné, ako hnutie požadujúce anexiu Kuby zo strany USA. Reakčnosť umierneného kreolského hnutia viedlo k ďalším ústupkom voči koloniálnej správe, ktoré skončilo kompromisníckou dohodou potvrdzujúcou len drobné ústupky v prospech bohatých latifundistov. Hlavný cieľ kreolov združených okolo časopisu El Siglo nebolo dosiahnuté. Sloboda slova a rovnaké práva pre všetkých obyvateľov Kuby šli do zabudnutia, čo viedlo k strate dôvery voči kreolskému hnutiu.
Revolučný boj kubánskeho ľudu v druhej polovici 19. storočia bol porazený a zahnaný do hlbokej ilegality. Príčiny porážok hnutia Mambi, Anexionistického hnutia i kreolského hnutia bolo z dôvodu nejednotnosti. Žiaden politický prúd nemal rovnaké požiadavky a zostal rozdrobený. Aj najpočetnejšie hnutie Mambi, z dôvodu rozporov pravého a ľavého krídla bolo v konečnom dôsledku porazené, aj keď dokázalo vzdorovať dlhých 10 rokov a na vydobytom území zaviesť buržoázne práva a povinnosti. Spoliehanie sa hnutia Mambi na kompradorskú buržoáziu viedlo k porážke, ktorá španielsku koloniálnu moc vôbec neohrozila. To musela prísť až druhá vlna kubánskeho revolučného hnutia pod vedením José Martího.
Aj napriek potlačeniu všetkých povstaní, situácia sa neupokojila., naopak nespokojnosť s koloniálnym panstvom Španielov naďalej rástla. Kubánskym obyvateľom prekážalo veľmi obmedzené volebné právo, zlá situácia v školstve a hlavne sociálne postavenie väčšiny Kubáncov. Postupne narastal živelný odpor medzi drobným roľníctvom a robotníctvom. Nástup obnoveného revolučno-osloboditeľského boja bol poznačený industrializáciou a nástupom priemyselného robotníctva, ktoré bolo uvedomelejšie, ako drobní roľníci a kreolské obyvateľstvo vidieka. Nárast industrializácie urýchlil proces národne-osloboditeľského hnutia so silnejúcimi demokratickými prvkami úplne odmietajúcimi otroctvo a útlak černošského a kreolského obyvateľstva. Jeho hlavným hlásateľom a vodcom sa stal národný hrdina Kuby José Marti /1853 – 1895/, významná osobnosť nielen kubánskej revolúcie, ale po Simonovi Bolivarovi, aj celej Latinskej Ameriky.
Marti bol básnik, novinár, národný buditeľ, organizátor, zakladateľ Kubánskej revolučnej strany /Partido Revolucionario Cubano/ a hlavne aj vojenský veliteľ v povstaní a revolúcii. V neúnavnom úsilí prebudiť kubánsky ľud k boju za slobodu a získať pre neho pochopenie v zahraničí, precestoval väčšinu krajín na kontinente. Organizoval kubánsku revolučnú emigráciu a formuloval jej program oslobodenia vlasti od prehnitého a upadajúceho koloniálneho panstva Španielov. Organizoval niekoľko výprav, ktorými chcel pochodeň revolúcie vniesť na Kubu, spolu s generálom Maximom Gomézom a mulatom Antoniom Maceem sa v apríli 1895 vylodil na Kube, k ozbrojenému boju proti Španielom, v ktorom 19. mája 1895 podľahol.
Revolúcia, ktorú svojou odvahou a odhodlaním začal, čoskoro zachvátila celý ostrov. Ani odvetné zákerné výpady španielskych koloniálnych jednotiek nedokázali zastaviť jej postup. V roku 1898 kubánska národná revolúcia zvíťazila. Bohužiaľ víťazstvo bolo len dočasné. Kubánska revolúcia, aj keď formálne získala pre ostrov nezávislosť, dostala sa úplne do područia amerického imperializmu, čo viedlo k dočasnej okupácii ostrova krátko po revolučných udalostiach.
Vzťahy medzi zástupcami americkej vlády a kubánskymi politikmi neboli dobré. Okupačná správa sa na jednu stranu snažila vylepšiť ostrovné školstvo, zdravotníctvo a štátnu správu, do ktorej v opozícii proti silnejúcemu sociálnemu hnutiu stavala kompradorskú buržoáziu. Američania si však dali za cieľ ovládnuť kubánsku ekonomiku, čo tiež prestalo vyhovovať kubánskym boháčom a latifundistom. Z obavy pred priveľkými ústupkami sociálnemu revolučnému hnutiu, však radšej volili cestu ústupkov a hlavne nevýhodných zmlúv s americkými vládnymi kruhmi. V takejto atmosfére sa na Kube roku 1900 konali prvé voľby, v ktorých sa kubánske obyvateľstvo len čiastočne nechalo oklamať a volilo tú časť kompradorskej buržoázie, ktorá sa aspoň navonok stavala proti americkej okupačnej správe.
Už počas americkej okupácie dochádzalo k pokusom zahladiť v kubánskom ľude vedomie, že oslobodenie od Španielov bolo dielom Kubáncov samých. Miesto toho kládli a stavali do popredia význam Americko-španielskej vojny z roku 1898, ktorá mala potvrdiť nárok Američanov na kubánske národné bohatstvo. Ale učenie José Martího žilo v národe naďalej. Preto neskôr, po vyhlásení kubánskej republiky, v máji 1902, prešli aj kolaborantské panamerické vlády, k tomu, aby uznávali význam José Martího pri vzniku Kuby, hoc popierali jeho revolučný bojový zápal. K prvému falšovaniu významu José Martího prichádza už v časoch nástupu prvého kubánskeho prezidenta Tomása Estráda Palmu.
Len skutoční demokrati plne pochopili význam osobnosti José Martího, volajúc ho „Apoštolom národa“. A taktiež Fidel Castro už pri svojej prvej akcii – útoku na kasárne Moncada – priamo naň nadväzoval, na plamenný odkaz kubánskej revolúcie, ktorá sa plne rozhorela v nasledujúcich rokoch. Fidel prehlásil s hrdosťou i vyšetrujúcim sudcom, že Marti je vlastne inšpirátorom revolučných snáh i činov mladej kubánskej demokratickej inteligencie.
U nás je Marti známy svojim básňami, z ktorých niektoré boli preložené aj do češtiny a slovenčiny. Na Slovensku je José Marti známy svojimi literárno-kritickými staťami. Málo sa vie o jeho politickej činnosti, ktorá bola hlavným obsahom jeho života a snaženia. Takmer neznáma u nás je jeho próza , jeho filozofické a politické state i prejavy, ktorých počas svojho krátkeho života napísal veľké množstvo.
Marti bol predovšetkým plamenný vlastenec. Oslobodeniu svojej krajiny venoval všetko svoje úsilie i život. Bojoval proti spiatočníckej vláde španielskeho kolonizačného systému, ako aj proti americkému imperializmu – snažiacemu sa získať vplyv na ostrove. Svoj program vystihol v stručnom hesle, ktorému rozumeli všetci chudobní Kubánci – „Kuba musí byť oslobodená od Španielska i Spojených štátov“.
Marti bol revolučný demokrat. Mal vo svojom politickom programe boj proti akémukoľvek útlaku, požadoval slobodu pre každého čestného obyvateľa, žijúceho na Kube. Zdôrazňoval, že je treba zabrániť tomu, aby kubánska revolúcia nebola zneužitá k zotročeniu človeka človekom. V úsilí o zjednotenie kubánskeho národa odmietal aj rasovú diskrimináciu a dôsledne proti nej bojoval.
Marti nechápal úplne zmysel sociálneho konfliktu, hoc mu nemožno vyčítať silné sociálne cítenie a zmysel pre spravodlivosť. Nie je však ani pravda, že by odmietal Marxizmus, prípadne sa voči nemu kritický staval. Aj keď úplne nechápal zmysel prác Marxa a Engelsa, treba povedať, že práce oboch významných predstaviteľov marxizmu poznal a úctivo sa o nich vyjadroval. V politickej rozhľadenosti a vedomosťami tak José Martího prekonal len Fidel Castro o niekoľko desaťročí neskôr.
Martího myslenie hlboko ovplyvnilo všetkých dôsledných revolucionárov na Kube i v iných krajinách Latinskej Ameriky. V jeho ideách vyrastali nové a nové generácie nielen inteligencie, ale i revolučného robotníctva. Už medzi spolubojovníkmi Martího boli ľudia hlásiaci sa k radikálnejším prejavom ľavicového hnutia. Carlos Baliño zakladal roku 1905 Socialistickú robotnícku stranu a spoločne s Juliom Antoniom Mellom roku 1925 Komunistickú stranu Kuby.
Organizované robotnícke hnutie na Kube nadväzovalo od svojich počiatkov na národné revolučné tradície José Martího, zároveň však bolo silne ovplyvňované marxizmom. Komunistická strana Kuby mala pomerne silný vplyv na chudobné kubánske obyvateľstvo, hoci musela dlhé roky počas Machadovej diktatúry pracovať v hlbokej ilegalite. V podmienkach ilegality dokázala viesť viacero pomerne úspešných štrajkových bojov požadujúcich sociálne ústupky k tým najchudobnejším. Význam Komunistickej strany sa viac upevnil počas veľkej hospodárskej krízy začiatkom 30. rokov, kedy neutešená hospodárska situácia viedla k aktívnejšiemu odporu voči diktatúre.
Vo vzniknutom bezvládí sa postupne k moci dostáva vojenská klika reprezentovaná Fulgenciom Batistom. Ten svoje postavenie na prelome rokov 1933 – 34 upevnil ešte viac čistkou v armáde a tiež dosadením politický spriazneného vojenského predstaviteľa plukovníka Carlosa Mendietu do úradu prezidenta republiky. V prvom období pôsobil Batista skryto, cez ním nastrčených prezidentov, ktorí nemali žiadne právomoci. Až roku 1940 sa nechal zvoliť do funkcie prezidenta. Obdobie 30. rokov je v znamení postupného uvoľňovania a zavádzania demokratických slobôd. Roku 1938 bola Komunistická strana Kuby uznaná za legálnu stranu, nasledujúceho roku sa zlúčila so Stranou revolučnej jednoty, čím vznikol Komunistický revolučný zväz. Zjednocovací proces všetkých pokrokových strán a skupín bol ukončený roku 1944, keď strana rozhodnutím svojho zjazdu sa premenovala na Ľudovú socialistickú stranu Kuby.
Politická klíma takýmto zmenám bola pomerne značne naklonená. Už roku 1940, po nástupe Fulgencia Batistu do úradu prezidenta, bola prijatá pokroková ústava, garantujúca ženám všetky práva, čo bolo dovtedy na Kube nevídaným javom. Nová ústava zaviedla 8 hodinový pracovný čas, pracovný týždeň v trvaní 44 hodín a priznala aj právo na platenú mesačnú dovolenku.
Po odstúpení Batistu z úradu prezidenta sa začína politická situácia pomaličky, ale isto komplikovať. Aj keď ďalšie vlády ešte formálne uznávali ústavu, postupne sa sociálne postavenie pracujúcich vplyvom proamerických vlád zhoršovalo. Ešte sa síce formálne uznávala ústava, avšak opozičné strany boli tlačené do polo ilegality. Najviac postihnuté boli zvlášť Ortodoxná strana a spomínaná Ľudová socialistická strana Kuby. V krajine sa rozmáhal korupčný systém buržoáznych strán, čo viedlo k veľkej kríze demokracie buržoázneho typu. Od toho bol len krôčik k nástupu ďalšej diktatúry, tentoraz pod vedením Fulgencia Batistu.
Fulgencio Batista, ako sme už spomínali, patril v prvom období svojej politickej kariéry k pomerne pokrokovým politikom, podieľajúcim sa významne aj na schválení kubánskej ústavy. Väčšina obyvateľstva Kuby ho poznala ako zásadového človeka, ktorý by odstránil korupciou nahlodaný štátny aparát a upevnil by demokratické usporiadanie politického života. Navyše väčšina Kubáncov bola politikou predošlých vlád tak sklamaná, že upadla do akejsi politickej indiferentnosti, čo len umožňovalo politický upevniť moc Batistu. Úpadok buržoáznej demokracie nahlodanej korupciou a politickou krízou bol tak hlboký, že tradičné strany proti prevratu nepodnikli žiadne kroky, zmohli sa len na slovné protesty. Jediným nebezpečenstvom pre nový diktátorský režim zostala len Ľudová socialistická strana, ktorú Batista zahnal do ilegality. Batista si uvedomil potrebu odborov, ako katalyzátora revolučných bojov, ktoré pochovali predošlú diktatúru Machada, preto odbory podriadil administratívnym policajným zásahom svojmu režimu. Revoluční predáci tak boli z odborov vylúčení a zostali v nich len karieristi typu Mujala. Tak sa na určitý čas podarilo diktatúre ochromiť robotníctvo a významne zúžiť jeho možnosti na obranu.
Diktatúra Fulgencia Batistu v rokoch 1952-1958 bola vyvrcholením najhorších tendencií a zločinov kubánskej reakcie. Bola režimom brutálneho násilia kombinovaného s korupciou, sociálnou demagógiou a prisluhovaním americkým monopolom výraznejším spôsobom, ako počas vlád buržoáznych strán. Ústavné slobody a práva boli suspendované a denne porušované políciou a armádnymi zložkami, činnosťou podobajúcimi sa hrdlorezom Gestapa. Bohaté americké monopoly a kompradorská buržoázia prudko počas diktatúry zbohatli, naopak obyčajnému obyvateľstvu sa sociálne podmienky na prežitie prudko zhoršili. Štátny prevrat zameraný na potlačenie korupcie z roku 1952 v korupcii ešte viac prekvital, ako buržoázno-demokratický systém pred nástupom diktatúry.
Jediným oponentom diktatúry zostala len osamotená Ľudová socialistická strana, ktorej samo vedenie neverilo v možnosť skorého pádu diktatúry, preto sa zameralo skôr na dlhodobú prácu v ilegalite, ako masové revolučné boje. Vodcovia starých buržoáznych strán pred Batistom praktický okamžite kapitulovali. Ich činnosťou bolo hlasité bezvýznamné kritizovanie represívnej činnosti, samozrejme z bezpečia exilu v susedných štátoch.
Naproti tomu v kruhoch mladej demokratickej inteligencie sa stupňoval odpor voči diktatúre, čo viedlo k príprave a podnikaniu akcií, ktoré na prvý pohľad vyzerali riskantne a zúfalo, vopred odsúdené a predurčené k porážke. To čo na prvý pohľad vyzeralo ako hlúposť a hurá revolucionárstvo, sa stalo rozbuškou a pochodňou revolúcie. Hnutie mladých intelektuálov viedlo k zaktivizovaniu Ľudovej socialistickej strany pod vedením takých významných pracovníkov, akými boli Blas Roca Calderia, Osvaldo Dorticos Torrádo, Severro Aguirre. Do popredia revolučného odporu voči diktatúre sa dostáva aj spomínaná mladá inteligencia vedená Fidelom Castrom, nazývaná aj „Hnutím mládeže storočia“, ktorá získala veľký vplyv nielen medzi mládežou Ortodoxnej strany, ale aj medzi mládežou revolučných organizácii Ľudovej socialistickej strany. Masové revolučné hnutie Ľudovej socialistickej strany a Hnutia mládeže storočia viedlo k zaktivizovaniu represívnych zložiek diktatúry, ktoré spôsobili ilegálnemu hnutiu nemalé škody. V bojoch proti diktatúre padli takí významní členovia revolučných organizácií a strany, ako boli Chiqui Hernández, José María Pérez, Paqualto Rosales a Secundino Aneiro.
Teror samozrejme znížil počet členov, ako zdôraznil na VIII. zjazde strany v auguste 1960 Blas Roca, avšak nepodarilo sa mu zničiť stranu a zastaviť jej činnosť.
Aj Hnutie mladých intelektuálov podľa možností pokračovalo v bojoch proti diktatúre. Už hneď po nastolení diktatúry právnický vzdelaný Fidel Castro podal na ústavný súd v Havane žalobu požadujúcu vyhlásenie nezákonnosti diktatúry. Sudcovia nemali však odvahu postaviť sa voči nastupujúcemu režimu. Fidel Castro sa však neuspokojil s formálnym protestom vyžadujúcim si veľký kus odvahy, nemienil sa stiahnuť do pasivity, ako vodcovia buržoáznych strán. Hoc patril do Ortodoxnej strany, zamietol jej líniu pasívneho odporu vidiac zmysel v ozbrojenom odpore, v partizánskej vojne voči diktatúre. Činnosť Fidela Castra nebola ešte revolúciou, bolo to skôr revolučným romantizmom v ideáloch José Martího. Fidel Castro to myslel úprimne, avšak chýbali mu skúsenosti revolucionára. Na José Martího v tomto období ešte nedorástol, avšak v nasledujúcich revolučných bojoch ho značne prevýšil. Romantizmus Fidela Castra na počiatku revolúcie, na počiatku ozbrojeného boja bol romantizmom francúzskych revolučných demokratov 1. polovice 19. storočia a ruských revolučných demokratov konca 19. storočia. Podobne ako oni, tak aj Fidel Castro a jeho súdruhovia sa snažili ľud vyburcovať veľkým hrdinským činom a viesť ho do celonárodného povstania a boja proti tyranovi. Domnievali sa, že tak budú v cieľoch i metódach nasledovať príkladu José Martího z roku 1895.
Dňa 26. júla 1953 podnikla skupina 160 mladých ľudí, medzi ktorými boli aj 2 dievčatá, na čele s Fidelom Castrom a jeho bratom Raúlom útok na kasárne Moncada v Santiagu de Cuba v provincii Oriente. Pripravili manifest k ľudu požadujúci obnovenie ústavných slobôd a celý rad demokratických opatrení v prospech pracujúcich v meste i na vidieku.
Hoc bojovali proti presile veľmi statočne, nakoniec však ich pokus stroskotal. Mnohí v boji padli, iní boli umučení vo väzeniach diktátorovou políciou, zvyšok na čele so svojim vodcom bol postavený pred súd. V októbri 1953 sa konal proces, ktorý mal mladých bojovníkov proti diktatúre prehlásiť za zločinných dobrodruhov a zároveň poukázať na neúčinnosť a hlúposť ich konania. To čo malo viesť k upevneniu Batistovho režimu, viedlo k fraške. Fidel Castro nielen že odmietol zločinné skutky svojho konania, naopak obvinil zo zločinov režim Fulgencia Batistu
Útok na kasárne Moncada sa tak stal významným medzníkom kubánskej revolúcie. Zápalnou šnúrou revolúcie, ktorá sa skončila víťazstvom začiatkom Nového roka 1959.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár