Ivlu: Marxistická ľavica pred vznikom KSČ - Príspevok k 90-temu výročiu radikálnej ľavice na území "Československa"

Sociálna demokracia a parlamentné voľby 1920

Parlamentné voľby roku 1920 boli posledným pokusom udržať socialistickú stranu jednotnú. Kandidátka do Poslaneckej snemovne i Senátu bola akýmsi kompromisom medzi silnejúcou marxistickou ľavicou a tým pravicovým krídlom. Do parlamentu i senátu sa tak dostali poslanci oboch vplyvných názorových prúdov, čo bolo v prípade marxistickej ľavice základné jadro budúceho poslaneckého klubu Komunistickej strany Československa. Aj na Slovensku sa na popredné miesta kandidátky v regiónoch dostávajú marxistickí kandidáti. Za marxistickú ľavicu to boli poslanci Štefan Daruľa, Karol Svetlík a Herman Tausik.[1] Z maďarských predstaviteľov to boli Géza Borovszký,[2] Gyula Nagy[3] a Lajos Suranyi.[4]

Za senátorov boli nominovaní Václav Chlumecký,[5] Teodor Matuščák a z Bratislavy Antonín Svraka.

Bola to posledná dohoda medzi pravicou a ľavicou a slávila pozoruhodný úspech. Socialisti aj v parlamentných, aj v senátnych voľbách získali vynikajúce výsledky a stali sa najsilnejšou politickou stranou v republike.

V prvých parlamentných voľbách sa podľa dokumentov zúčastnilo 6 917 656 voličov, to jest 55% všetkých obyvateľov, ktorí dali 1 590 520 hlasov sociálnym demokratom, ktorí získali 74 mandátov. Vo voľbách do Senátu získali socialisti 1 466 558 hlasov, čo predstavovalo 41 kresiel. Nemeckí socialisti získali 689 589 hlasov a 31 mandátov.[6]

Socialistická strana ako víťaz volieb, mala právo vytvoriť vládu, čo aj urobila. Jej predsedom sa stal opäť predseda bývalej vlády Vlastimil Tusar. Ľavicová opozícia by bola schopná podporiť a uznať novú vládu, v konečnom dôsledku to aj robila, avšak nespokojná bola s vylúčením nemeckých sociálnych demokratov. Klasickým príkladom novozvoleného parlamentu a senátu boli zákulisné nacionálne ťahy. Ako je vidno, zvlášť z jarného a zimného zasadania Poslaneckej snemovne a Senátu, v nacionálnej otázke mali blízko socialistické strany s buržoáznymi stranami. Rozdiel medzi nemeckou sociálnou demokraciou a nemeckými klerikálmi nebol vôbec rozdielny, obe strany napadali české štátotvorné strany a bolo jedno, či šlo o agrárnikov, alebo socialistov.

Československá a nemecká sociálna demokracia si nevedeli vôbec prísť na meno. Ľavicová liberecká opozícia svojej strane vyčítala paktovanie s buržoázno-nemeckými stranami, čím vlastne nemeckí socialisti stratili možnosť na účasti v socialistickej vláde. Miesto nemeckých socialistov sa tak dostali do vlády československé buržoázne strany.

Klasickým príkladom vzťahov v parlamente boli roztržky medzi slovenskými poslancami zo Slovenskej ľudovej strany združenými v spoločnom klube s českými lidovcami s ostatnými štátotvornými stranami. Novozvolený parlament miesto toho, aby riešil dôležité hospodárske otázky, riešil zbytočné malicherné spory o tom, kto koľko má škôl a ako a kto vlastne učí na slovenských školách. Ostré nacionálne zrážky sa neskôr stali príčinami nacionálnych búrok a vášni, ktoré neskôr akoby „zázračným prútikom“ ukončil decembrový generálny štrajk.

Československá marxistická ľavica v parlamentných bojoch ešte nebola vyhranená a v podstate šla v intenciách koaličnej vlády. Aby sme pochopili činnosť marxistickej ľavice v parlamente uveďme si v skratke prácu parlamentu prvej „buržoáznej“ ČSR.[7]

Národné zhromaždenie ako najvyšší orgán štátnej moci malo významné postavenie v štruktúre štátneho aparátu a v politickom systéme prvej ČSR. Ústavná listina ho zakotvovala ako dvojkomorový orgán, ktorý sa skladal z dvoch formálne rovnocenných komôr – z Poslaneckej snemovne /300 členov/ a zo Senátu /150 členov/

Voľby - Pri voľbách boli medzi voľbami do Poslaneckej snemovne a do Senátu značné rozdiely v práve voliť. Kým pri voľbách do Poslaneckej snemovne mohli voliť všetci občania dovršujúci v deň volieb 21 rokov, tak do Senátu museli voliči dovŕšiť až 26 rokov.

Obidve komory Národného zhromaždenia sa volili podľa všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva a podľa zásady pomerného zastúpenia.

Ďalším rozdielom medzi obidvoma komorami bola dĺžka volebného obdobia. Kým Poslanecká snemovňa mala volebné obdobie 6 rokov, tak Senát 8 rokov. Zaujímavosťou je však, že tento systém volebného obdobia sa v Senáte nikdy neuskutočnil. Prezident Masaryk a i predsedníctvo oboch komôr si uvedomovali veľké zmätky v otázke volieb, preto prezident po 6. rokoch rozpustil nielen Poslaneckú snemovňu, ale i Senát.

Víťazom volieb sa stala strana s najvyšším počtom hlasov. Právo účasti v snemovniach mali strany dosiahnúce cca. nad 3% hlasov. Zvýhodňované boli strany Národnostných menšín.

Z hľadiska volebnej povinnosti - volebný poriadok stanovil volebnú povinnosť, takže volebné právo nebolo len právom, ale aj povinnosťou. Volebná povinnosť mala napomáhať pomerné zastúpenie verejnej mienky, pretože týmto sa zaručovalo, že každý zapísaný volič musí sa voľby zúčastniť.. Či bude voliť, alebo vhodí prázdnu obálku, o to sa už volebný poriadok nestaral.

Od volebnej účasti boli oslobodené osoby, ktoré:

1. Boli staršie ako 70 rokov.

2. Sa pre chorobu nemohli dostaviť do volebného okrsku.[8]

3. Pre neodkladné povinnosti vo svojom zamestnaní sa nemohli zúčastniť volieb.

4. Boli v deň volieb vzdialení od miesta bydliska minimálne 100 kilometrov.[9]

5. Boli zdržaní prerušením dopravy, alebo inou prekážkou.[10]

Zákon určoval, že volebné konanie má prebiehať v štyroch etapách – vypísaním volieb, vyhotovením voličských zoznamov, zostavením volebných komisií, zostavením kandidátnych listín.[11]

Dôležitým je aj stručne popísať vedenie Národného zhromaždenia a jeho funkcionárov.

1. Predseda Poslaneckej snemovne a Senátu – najvyššie postavený politik v Národnom zhromaždení. Člen určitej politickej strany zvolený na 1. schôdzi väčšinou hlasov. Na rozdiel od prezidenta to nemusela byť nadpolovičná väčšina. Zodpovedal za chod Poslaneckej snemovne a Senátu. Mal právo zvolávať schôdze, určovať ich priebeh a predsedať schôdzi. Musel byť oboznámený s výsledkami druhej časti snemovni. Počas súbežného zasadania Poslaneckej snemovne a Senátu sa oboznamoval osobne, alebo vyslaným podpredsedom o výsledkoch rokovania druhej komory parlamentu. Často sa počas zasadania stávalo, že predseda snemovne bol prítomný na zasadaní Senátu a predseda Senátu zase naopak na zasadaní snemovne.

2. Podpredsedovia Poslaneckej snemovne a Senátu – zastupovali predsedu počas zasadaní. V jeho neprítomnosti predsedali schôdzam. Spočiatku boli 4. podpredsedovia, od roku 1926 ich bolo až 6.

3. Zapisovatelia – na každej schôdzi boli predsedom vymenovaní dvaja zapisovatelia zo šestice dvojíc zvolených na ustanovujúcom zasadaní. Ich úlohou bolo stručne zaznamenať priebeh rokovania. Zároveň aj kontrolovali správnosť a pravdivosť stenografického respektíve tesnopiseckého záznamu napísaného špeciálne určeným stenografom. Vždy to bol zástupca koalície a opozície.

4. Členovia vlády – mali právo zúčastňovať sa na zasadaní Poslaneckej snemovne i Senátu. Počas rozpravy mali právo vystúpiť, pričom nemuseli rešpektovať ani rečnícku listinu. Predseda vlády mal automatický prednosť pred ostatnými ministrami a poslancami. Členom vlády zostal aj poslanecký alebo senátorský mandát.

5. Poslanci - mali povinnosť zúčastňovať sa každého zasadania snemovni. Počas neprítomnosti museli podať náležité ospravedlnenie pred alebo po schôdzi. O každom volne poslanca z dôvodu dovolenky, ktorá trvala dlhšie ako sedem dní, predseda/podpredseda nechal hlasovať. Ak poslanci odmietli návrh na dovolenku, dotyčný poslanec sa musel podriadiť vôli väčšiny. Hlasovanie stratilo platnosť v prípade choroby, vtedy sa rozhodovalo podľa závažnosti choroby. Pri krátkej dovolenke rozhodoval o jej udelení predseda snemovne. Poslanec mal právo interpelovať členov vlády, vystupovať v rozprave. Ak sa dopustil trestného činu na základe rozhodnutia Imunitného výboru mohol byť vydaný na trestné stíhanie. Návrh Imunitného výboru však museli najprv schváliť poslanci hlasovaním. Ak bol návrh zamietnutý odporúčanie výboru stratilo platnosť. Poslanec mohol byť za neprístojné správanie vylúčený na 5, prípadne 10 schôdzi, záviselo od veľkosti priestupku. Pri vylúčení na 10 schôdzi poslanec strácal nárok na plat v najbližšom mesiaci. Najviac takto vylúčených mal klub Komunistickej strany. Vymenovanie každého poslanca musel najprv schváliť volebný súd. Keď volebný súd zamietol voľbu, tak poslanec napriek voľbe stratil mandát. Takéto prípady však boli zriedkavé.

Významovo dôležitým bol Poslanecký, respektíve senátny klub. – strany, ktoré sa podľa výsledku volieb dostali do Poslaneckej snemovne a Senátu museli vytvoriť poslanecký klub. Na čele klubu stál predseda a dvaja podpredsedovia. Predseda zvolával zasadania klubu, na ktorom sa vyhodnocovala činnosť klubu a určovali ďalšie postupy. Ďalším členom predsedníctva poslaneckého klubu bol konateľ klubu, prípadne pokladník. Konateľ klubu plnil funkciu dnešného tajomníka klubu – zodpovedal za poštu a sekretariát klubu. V prípade

odstúpenia, úmrtia, alebo odobratia mandátu poslanca, dotyčná politická strana mala právo menovať ďalšieho člena strany. Ten sa vstupom do snemovne automatický stal členom klubu. V prípade, ak politická strana nemala náhradníka, mandát zostal neobsadený. Iný klub nemal právo zabrať mandát dotyčnej strany.

V prvom a druhom volebnom období mal poslanec právo opustiť klub a vstúpiť do iného prípadne byť nezávislým poslancom. Po roku 1929 táto možnosť zaniká prijatím tzv. Imperatívneho mandátu. Člen klubu po odchode z danej strany alebo klubu musel vrátiť aj poslanecký mandát.

Hospitanti – strany majúce málo poslancov na vytvorenie klubu, mohli využívať titul hospitanta. Hospitanti boli členovia klubu zvyčajne inej politickej príslušnosti, ktorí sa podieľali na zasadaní poslaneckého klubu. Zvyčajne to boli ideologický blízke kluby. Takto sa hospitantom poslaneckého klubu HSĽS stal roku 1929 Radola Gajda, člen strany Ligistov.

Výbory – predkladali návrhy zákonov. Schádzali sa zvyčajne pri príležitosti predloženia návrhu zákona vládou. Pred zvolením predsedu výboru zasadanie viedol najstarší člen. Každá politická strana mala právo vymenovať do výborov svojho zástupcu.

Výbory boli – branný /24 členov/, dopravný /24 členov/, imunitný /16 členov/, kultúrny /24 členov/, iniciatívny /32 členov/, právny /24 členov/, rozpočtový /32 členov/, socializačný /24 členov/, sociálno-politický /24 členov/, stály /24 členov/, k preskúmaniu správy stáleho výboru /24 členov/, štátno-zriadenecký /24 členov/, ústavný /24 členov/, vyšetrovací /24 členov/, zahraničný /24 členov/, zásobovací /24 členov/, zdravotnícky /24 členov/, poľnohospodársky /24 členov/, pre záležitosti priemyslu a živností /32 členov/.

Neskôr vznikol ústavno-právny výbor zlúčením ústavného a právneho výboru.

Rozprava - ku každému prerokovanému bodu sa mohla viesť diskusia. Dĺžka trvania diskusie nebola ustálená. Pri prerokovaní vládneho prehlásenia trvala 60 minút, pri správach výborov len 10 minút. Pri interpelácii a vládnom prehlásení sa mohla doba diskusného príspevku ešte rozšíriť na 110 minút, pričom na to museli dať súhlas predsedovia ostatných klubov a predseda snemovne. Takáto žiadosť bola predložená len raz poslancom dr. Šmeralom /KSČ/[12] v januári roku 1921, hoci predsedovia klubov dali na to súhlas, predseda Tomášek s tým nesúhlasil. Rozpravu predseda viedol spôsobom, že ako prvý hovoril rečník contra až potom rečník za. Ak opoziční poslanci neboli zapísaní v rečníckej listine vystupovali poslanci jedného smeru.

V rozprave mohol každý poslanec používať svoj vlastný jazyk. Takto sa spočiatku používali štyri rokovacie jazyky /čeština, slovenčina, maďarčina, nemčina/, neskôr šesť /pribudol rusínsky jazyk a poľština/. Pri použití výrazov nehodiacich sa do snemovne, predsedajúci mal povinnosť volať rečníka k poriadku /pokarhanie/, ak sa urážky opakovali, predsedajúci dal návrh príslušné slova a vety zo stenozáznamu vyškrtnúť /tzv. Snemovná cenzúra/. V prípade, že predsedajúci upozornil poslanca trikrát, že nehovorí k veci, alebo sa vulgárne vyjadruje – predsedajúci mal právo rečníkovi zobrať slovo. Toto sa zvlášť týkalo marxistických/komunistických poslancov.

Diskusia, do ktorej sa prihlásilo viac rečníkov a týkala sa dôležitých vecí,[13] mohol predseda rozdeliť celú diskusiu na všeobecnú a podrobnú. Vo všeobecnej diskusii sa poslanci/senátori vyjadrovali k danej problematike ako celku. V prípade štátneho rozpočtu sa poslanci/senátori zaoberali ucelene štátnym rozpočtom, v podrobnej diskusii zachádzali viac do podrobností a zaoberali sa špeciálne úzkymi oblasťami. V prípade štátneho rozpočtu to boli jednotlivé kapitoly štátneho rozpočtu /prezidentská kancelária, ministerstvo obrany, školstvo/.

Ako sme spomínali v diskusii mal prednosť člen /minister/ vlády pred poslancami prihlásenými do diskusie, to znamenalo, že minister sa mohol kedykoľvek prihlásiť a automatický po ukončení prednášajúceho dostal prednosť pred nasledujúcim rečníkom. Ani čas ministrov nebol ohraničený – každý minister mohol využiť toľko času, koľko potreboval. V prípade predsedu vlády a ministra zahraničia sa program rokovania Poslaneckej snemovne mohol pozmeniť. Zvyčajne sa tak robilo pri prehlásení predsedu vlády k nejakej udalosti.[14] Minister zahraničia toto využíval pri dôležitom prehlásení týkajúceho sa prehlásenia ministerstva zahraničia k danému diplomatickému problému /napr. význam Janovskej konferencie, Habešskej vojny/.

Po voľbách sa stala Sociálna demokracia ako víťaz volieb zostavovateľkou vlády. Predsedom vlády sa stal Vlastimil Tusar, socialisti obsadili aj funkciu predsedu Poslaneckej snemovne, funkciu predsedu Senátu získal reprezentant agrárnikov Cyril Horáček.[15]

Marxistická ľavica síce do jesenného zasadania podporovala vládnu politiku nalinkovanú pravicou, avšak už na prvej schôdzi Poslaneckej snemovne i Senátu 23 poslancov a 5 senátorov marxistickej ľavice urobilo prehlásenie:

„Odsudzujeme každú politiku, ktorá sa pod rôznymi heslami snaží pomôcť rútiacemu sa panstvu buržoázie a pomáha upevňovať jej režim. Nesúhlasíme s ňou, neberieme za ňu zodpovednosť. Odsudzujeme preto každú účasť našej strany vo vláde s meštiakmi ako škodlivú, ba zločinnú na záujmoch proletariátu. Politika koalície s meštiakmi korumpuje najprv vodcov, potom aj robotnícku stranu, ktorá ju dovoľuje a pripúšťa“[16]

A že to marxistická ľavica myslela vážne, dokázal hneď prvý rečník diskutujúci k vládnemu prehláseniu Tusara. Poslanec Skalák v úvode reči nezabudol zdôrazniť, že vláda je koaličná a využíva finesy koaličnej vlády, s ktorou marxistickí poslanci bytostne nesúhlasia.

Socialistická pravica toto taktne akoby prepočula, nechcela zbytočne strácať poslancov a rozbíjať klub. Horšie to bolo s koalovanými stranami. Tie vyslovovali už počas celého vystúpenia Skaláka ostrý odpor. Do sporu so Skalákom sa zaplietol aj odídenec zo socialistickej strany, ktorý odporúčal poslancovi Skalákovi, aby sa odsťahoval do Ruska, načo Skalák ostro odpovedal.. „To by sa Vám kolega Modráček páčilo, keby sme mi odišli a nemal by Vás tu kto hnevať.“[17] Celkovo prejav Skaláka, ako aj neskôr Tausika bol zameraný ostro protivládne, hoci marxisti ešte vládu podržali a so škrípaním zubov vládne prehlásenie schválili.

Jarné zasadanie Poslaneckej snemovne i Senátu trvalo však do začiatku júna, takže nemohlo dôjsť k vážnejším incidentom medzi oboma frakciami na pôde parlamentu.

O to ostrejšie sa to začalo prejavovať v zimnom zasadaní oboch orgánov strany.

V Senáte boli len piati zástupcovia marxistickej ľavice, preto sa nezhody nijak neprejavovali. Aj tu marxistická ľavica podporila vládny program a v diskusii ani nevystúpil žiaden senátor. Dôvod bol jednoduchý – senátori, na rozdiel od poslancov marxistickej ľavice nemali s parlamentnou činnosťou žiadnej skúsenosti. Kým v Poslaneckej snemovni sedeli skúsení poslanci typu Bohumíra Šmerala, Edmunda Buriána a Vitězslava Mikulíčka, tak v Senáte pomerne zakríknutá skupina okolo Václava Chlumeckého a nestora robotníckeho hnutia Josefa Hybeša, ktorý navyše bol starý a na zákulisné pikle tento priamy človek nebol zvyknutý.

Volebné víťazstvo socialistov, prvé vystúpenie marxistickej ľavice na pôde parlamentu zdvihlo opozícii v strane sebavedomie a začal sa boj o moc v strane, boj o marxistické ponímanie, odmietajúce revizionizmus.

XIII. zjazd Sociálnej demokracie/marxistickej ľavice

XIII. zjazd strany mal vyriešiť ťažkú vnútornú krízu strany. V strane bojovali už otvorene o moc dve krídla a boj sa postupne radikalizoval. Marxistická ľavica vystupovala s tézou, že pre sociálnu demokraciu sa nehodí koaličná činnosť, a že by strana ihneď mala odísť z vlády. Voči tomu protestovala pravica a vystupovala s tvrdením, že marxistická ľavica rozbíja stranu a tým ju vnútorne oslabuje. Obe strany sa spoliehali na nadchádzajúci zjazd a s očakávaním hľadeli s istotou vyriešenia situácie, odvolávajúc sa na XII, zjazd spred dvoch rokov, ktorý odvrátil hroziacu krízu. Žiaľ situácia pred XIII. zjazdom bola úplne iná ako pred predchádzajúcim snemovaním strany. Komunisti boli podstatne silnejší ako skupina Františka Modráčka a navyše ľavica získala silné pozície v niektorých župných výboroch strany. Silné zastúpenie mala ľavica v klasický „červenom“ Kladne, v okolí Brna, ale aj Prahy a hlavne na Slovensku v okolí Hlohovca a Vrútok.

Zvlášť na Slovensku marxistická ľavica výrazne posilnila. Pád Maďarskej a Slovenskej republiky rád znamenal pre Slovensko prílev nových síl z radov emigrácie, ktorá húfne vstupovala do sociálnej demokracie. Aj keď pravica voči tomu ostro protestovala, jej predstavitelia okolo dr. Ivana Dérera neboli schopní tomuto zamedziť. V okolí Bratislavy nemala marxistická ľavica žiadne pozície, avšak tu pôsobili silné skupiny maďarských a nemeckých socialistov hlásiacich sa ku Komunistickej internacionále.

Na Slovensku posilnenie marxistickej ľavice malo aj iné dôvody. Nezlepšujúca sa hospodárska situácia vyvolávajúca radikalizáciu bola vhodným prostriedkom marxistov na upevňovanie vplyvu medzi masami. Myšlienky marxizmu sa preto šírili od západu smerom na východ, zvlášť veľký vplyv získali v oblasti Zakarpatskej Ukrajiny, čo sa zreteľne prejavilo pri prvých doplňujúcich voľbách do Poslaneckej snemovne roku 1924.[18] Prípravy k XIII. zjazdu prebehli vo veľmi nervóznom ovzduší. V straníckych organizáciách to bol ostrý boj medzi pravicou a ľavicou, vo viacerých organizáciách boli sily pomerne rovnako zastúpené. Nervozita sa preniesla aj na okresné a krajské /župné/ konferencie, na týchto konferenciách získala vplyv už marxistická ľavica.

Pred oficiálnym otvorením XIII. zjazdu sa mal konať zjazd na Slovensku v Turčianskom sv. Martine. Zjazdu predchádzala búrlivá diskusia v krajinskom výbore. Pravičiaci vedení Dérerom si uvedomili priaznivejšie podmienky pre marxistov a snažili sa pripravovaný zjazd odložiť. Dôvodom bola pre nich údajne neprehľadná situácia na Slovensku . Žiadali konať zjazd v politicky priaznivom období, keď by miesto horúcich hlác rozhodoval chladný rozum. Už toto vyjadrenie Dérera znamenalo bankrotársku politiku pravice a snahu zamedziť ovládnutie krajinskych organizácii marxistickou ľavicou. Tento návrh nenašiel však žiadne uplatnenie, pretože sa zaň postavila len Bratislavská župa.

Rozpory sa vyostrili aj na celoštátnej úrovni. Na zasadaní pléna Výkonného výboru Soc. demokracie 14. septembra 1920, predseda Tusar navrhol odstúpenie vlády v čo najskoršom termíne. Jeho dôvodom bola neuspokojivé vedenie politiky zo strany koalovaných partnérov. Tento dôvod však bol obyčajnou zámienkou. Tusar, rovnako ako Dérer s obavami sledoval vzostup marxistickej ľavice, a preto medzi pravičiakmi začala prevládať myšlienka odloženia zjazdu. Tusar na plenarnom zasadaní VV to odôvodňoval upokojením pomerov po odstúpení z vlády, čí by sa vyšlo v ústretí marxistickej ľavice.

Toto šalamúnske riešenie však napadli predstavitelia marxistickej ľavice. Sám Šmeral zdôerazňoval, že vláda síce odstúpi v čo najktratšom období, zámerne politiku nemení, takže ide jej len o odloženie zjazdu.

Plenárne zasadanie bolo poznačené rozkolom, už z diskusie vyplynula snaha pravice proti Stanovám blokovať riadne zvolený zjazd. Pravičiaci navrhovali ďalší ústupok, odloženie zjazdu na november. Príčina tohto návrhu bola jednoduchá. Tusarove krídlo mohlo operovať tvrdením, že nie pravica, lež marxistická ľavica sa snaží rozbiť stranu. Tomuto sa zamedzilo správnym postupom Šmeralovho krídla pri rokovaní o zvolaní zjazdu v riadnom termíne.

Na Slovensku pravica pokračovala v rovnakých intenciách. Dérer sa rozhodol urobiť posledný zúfalý krok na zmarenie zasadania zjazdu zvolaním župnej konferencie do Bratislavy na dni 18. – 19. septembra. Marxistická ľavica s týmto krokom musela počítať, pretože naplánovala na dni 17 – 18. novembra zvolanie odborárskej konferencie všetkých skupín organizovaných robotníkov na Slovensku a Zakarpatsku. Odborové zasadanie malo byť akousi predporadou zjazdu.

V septembrových dňoch sa dovŕšil rozkol aj v oblasti žurnalistiky. Marxistická ľavica prehrala boj o vplyv v pravičiarskych periodikách strany a bola si nútená vytvoril nové časopisy. Tak 15. septembra 1920 bolo v Ružomberku vydané prvé číslo novín Pravda chudoby - orgánu marxistickej ľavice. Do tohto obdobia spadá aj založenie ďalšich časopisov marxistickej ľavice – Rudého práva a Hlasu ľudu.

Zjazdu predchádzala predporada. Tá spresnila program rokovania a volebný kľúč pri voľbe delegátov na celoštátny zjazd do Prahy. Zároveň prijala aj návrh, ktorý mal byť predložený zjazdu zaoberajúci sa Návrhom ustanovenia a zvolenia akčného výboru dozerajúceho na činnosť Krajinského výkonného výboru v Bratislave.

Zjazd bol síce uznášaniaschopný, avšak neprišli naň všetci delegáti, rokovania sa nezúčastnila bratislavská župná organizácia a niektoré okresné organizácie nesúhlasiace so zvolaním zjazdu. Naopak na zjazd prišli poprední predstavitelia pravice dr. Dérer a dr. Ullmann. Hoci boli proti zjazdu, teraz sa ho zúčastnili a navrhli rozdelenie zjazdu na slovenskú a maďarskú sekciu, čo väčšina delegátov zamietla. Vystúpenie Dérera a Ullmanna môžeme hodnotiť ako chybné a zbrklé. To že odborová porada v predošlých dňoch vyslovila súhlas so zjazdom, prinútilo popredných predstaviteľov pravice predsa len prísť na zjazd. Chybné a zbrklé toto rozhodnutie bolo v tom, že na zjazde vystupovali ako predstavitelia pravicového smeru nemajúceho žiadne zastúpenie, pretože sami zjazd odvolali. Napriek tomu tento návrh získal podporu u 11 delegátoch, ktorí zjazd demonštratívne opustili a ďalej rokovali pod predsedníctvom Dérera v Robotníckom dome.

Medzitým v Národnom dome, kde sa konal zjazd ľavice odhlasoval zjazd rezolúciu, v ktorej sa prihlásil k programovému vyhláseniu marxistickej ľavice, požadoval vznik revolučnej strany a dočasne sa vyjadril aj k prijatiu podmienok Komunistickej internacionály. [19] Zjazd zvolil aj delegátov na celoštátny zjazd strany do Prahy, ako aj schválil Uznesenie o Akčnom výbore, ktorého členmi sa stali Kříž, Svetlík, Daruľa, Tausik, Varnay, Kubičko, Kováč, Hladký, Kubiš, Štoder, Seiden, Mondok, Svraka,[20] Varecha, Mižik a Šafranko. [21]

XIII. zjazd sa konal v približne rovnakej atmosfére. Aj tento zjazd sa pravica snažila oddialiť, čo im však nevyšlo. Na predporade zjazdu, ktorej sa slovenskí zástupcovia nezúčastnili konštatoval podpredseda ľavice Šmeral právoplatnosť zvolania zjazdu. Na predporade sa zvolilo predsedníctvo zjazdu, príslušné komisie a oficiálne sa potvrdil aj zjazdový program.

Druhý deň, 26. septembra zjazd oficiálne otvoril jeden z najstarších činiteľov socialistickej strany Josef Hybeš. Hneď po ňom vystúpili so svojimi referátmi Emanuel Škatula, ktorý predniesol rozbor dovtedajšej politiky ľavice, s hlavným referátom dr. Bohumír Šmeral a Josef Skalák.

Šmeral vo svojom referáte sa zaoberal taktikou a budúcim postupom strany.[22]

Obsiahly Šmeralov prejav rozoberal všetky problémy týkajúce sa sociálnej demokracie. Zaoberal sa nielen vnútroštátnymi vplyvmi na chod sociálnej demokracie, ale aj tými zahraničnými, pretože svetové udalosti vplývajú aj na vnútroštátny chod republiky. Šmeral sa dotkol aj otázky názvu strany. V tomto bode naďalej zotrvával na starom názve, pričom túto otázku mal vyriešiť najbližší zjazd. Bol za rokovanie o vstupe do Komunistickej internacionály, avšak dočasne požadoval riadiť sa vlastnou taktikou v politike strany. Zdôraznil, že nie je žiadnych povelov z Moskvy, a aj keby boli, nemôžu byť pôsobivými do tej miery, aby strana opustila radu svojho rozumu. Revolúciu treba robiť vlastnými prostriedkami, vlastnou metódou.[23]

V rovnakých intenciách vystupoval aj ďalší rečník Josef Skalák. Ten sa vo svojom referáte obšírne zaoberal činnosťou I. a II. internacionály a odporúčal, aby strana rokovala o vstupe do Kominterny. Podmienky odporúčal rozpracovať a nechal na vyjadrenie nasledujúcemu zjazdu, či majú byť prijaté, alebo nie.[24]

Zjazd formálne odsúhlasil samostatnú činnosť marxistickej ľavice, vyjadril sa kritický voči činnosti pravice vo vedení strany a odmietol s pravicou isť vo vzájomnom súlade. Zjazd odsúhlasil aj prechod nového poslaneckého klubu marxistickej ľavice do opozície, avšak to hlavné neodsúhlasil. Marxistická ľavica sa ešte necítila silná a nemala v podstate ani istotu, či vlastne sa chce stať stranou komunistického typu.

Jedno však treba priznať – marxistická ľavica urobila prvý krok k vzniku Komunistickej strany Československa. Základným prvkom bolo odstúpenie od koaličnej politiky vedenej Ústredným zastupiteľstvom strany. Druhým základným krokom bolo vytvorenie samostatného poslaneckého klubu, čo vlastne aj deklaroval vo svojej reči v Poslaneckej snemovni poslanec Josef Teska.[25] Ten aj z tribúny snemovne pozdravil ruskú revolúciu a vyjadril jej tým svoju podporu.[26]

[1] V niektorých prameňoch sa meno poslanca Tausika spomína aj v nemeckom ekvivalente Taussig. My pre lepšiu orientáciu budeme používať slovenský ekvivalent mena.

[2] Géza Borovszký 29.marca opustil rady Komunistickej strany Československa a vrátil sa do nemecko-maďarskej socialistickej strany.

[3] 6. marca bol rozhodnutým volebného súdu bol zbavený mandátu. Pozri Stenografické zápisky z rokovaní Poslaneckej snemovne, I. volebné obdobie , CCXLVII. /247./ schôdza , 6.III.1924 » www.psp.cz/eknih/1920ns/ps... /01.IV.2010/.

[4] 17. decembra 1921 rozhodnutím volebného súdu zbavený mandátu. Pozri Stenografické zápisky z rokovaní Poslaneckej snemovne , I. volebné obdobie , CXVII. /117./ schôdza, 21.XII.1921. » www.psp.cz/eknih/1920ns/ps... /01.IV.2010/.

[5] Známy slovenský robotnícky básnik českého pôvodu. Známy aj pod menom Václav Chlumecký-Enšpenger.

[6] ZADĚRA V. : Politické strany v Národním shromáždění. Praha : bez uvedenia vydavateľa , 1930 , s. 24.

[7] Autor pri opise činnosti Poslaneckej snemovne a Senátu vychádza z vlastného dlhoročného výskumu činnosti Národného zhromaždenia prvej ČSR. Väčšina poznámok vychádza zo seminárnej práce „Národné zhromaždenie prvej ČSR.“ Literatúru, ktorú odporúčame na prečítanie žiaľ pochádza len z právnického hľadiska. Z historického hľadiska nemáme žiadnu literatúru. Významné práce sú od Vladimíra Zaděru /citovaná v poznámke 105. Ďalej sú to práce SIVÁK F. : Z bojov KSČ proti buržoáznemu parlamentarizmu 1921-1938. Bratislava : Pravda , 1981 , 288 s.

HUBENÁK L. : Parlamentné voľby za buržoáznej Československej republiky. In. : Právnické štúdie, 1977.

LACO K. : Ústava predmníchovskej ČSR a Ústava ČSSR. Bratislava : SAV , 1966 , 656 s.

Cenným, ale žiaľ ťažko dostupným materiálom sú pramene vydané Čs. národným zhromaždením Národní shromaždení republiky Československé v prvém desetiletí. Praha : Predsedníctvo Poslaneckej snemovne a Senátu, 1928 , 1800 str. Dostupné len v archíve Poslaneckej snemovne v Prahe. Na Slovensku som žiaľ v žiadnej knižnici túto publikáciu nenašiel.

Ďalšie práce starších autorov Weyra, Baxu, Peška a Steibera sa venujú skôr právnickým pohľadom na činnosť Národného zhromaždenia. Marxistickí odborníci na históriu práva Leonard Bianchi a i. sa venujú skôr už len čiastkovo otázkami parlamentarizmu na uvedených príkladoch

Pozri BIANCHI L. : Súdna perzekúcia robotníckeho hnutia na Slovensku podľa Zákona na ochranu republiky. Bratislava : SAV , 1955 , 140 s.

[8] Zákon nepoznal prenosné urny, a teda neumožňoval vyslanie členov okrskovej volebnej komisie priamo k chorému.. Dnešný volebný zákon umožňuje voliť aj takýmto nevládnym občanom.

[9] Zákon nepoznal ani voličské preukazy, ktoré charakterizujú dnešok a umožňujú voliť mimo svojho bydliska a volebného okrsku.

[10] SIVÁK F. : Z bojov KSČ proti buržoáznemu parlamentarizmu 1921-1938. Bratislava : Pravda , 1981 , s. 39..

[11] ref.10 , s. 39.

[12] Reč poslanca dr. Šmerala. In. : Stenografické zápisky z rokovaní Poslaneckej snemovne , XLI. /41./ schôdza , 13.0I.1921 » www.psp.cz/eknih/1920ns/ps... /02.IV.2010/..

ako aj ŠMERAL B. : Proti perzekuci a zradě. Praha : Nákladem Rudolfa Rejmana , 1921 , nečíslované. Dostupnejšia kniha je

ŠMERAL B. : Výbor z díla. Praha : Svoboda , 1981 ,s.399-425.

[13] Do tejto kategórie diskusie patrilo najmä rokovanie o štátnom rozpočte na nasledujúci rok, ako aj rozprava k vládnemu prehláseniu.

[14] V našom prípade môžeme spomenúť aféru Ľudový dom, kde mal predseda vlády automatický právo prejavu a k tomu sa prispôsobil program rokovacieho poriadku.

[15] Funkcia predsedu Senátu akoby prinášala smolu. Prvý predseda Cyril Horáček sa vzdal funkcie, po ňom sa stal predsedom Karel Prášek, ktorý však musel po „liehovej“ afére sa roku 1924 vzdať funkcie a prvé volebné obdobie ukončil ako predseda Václav Donát.

[16]Národní shromáždění republiky Československé v prvním desetiletí. Praha : Předsednictvo Poslanecké sněmovny a Senátu , 1928 , s.162.

[17] Reč poslanca Skaláka. In. : stenografické zápisky z rokovaní Poslaneckej snemovne , I. volebné obdobie , III. /3./ schôdza , 2.VI.1920. » www.psp.cz/eknih/1920ns/ps... /03.IV.2010/.

[18] Problémy s reparačnými komisiami viedli k odloženiu volieb v niektorých volebných okrskoch Těšinska, Vitorázska, Oravy a Spiša, ako aj na území celej Zakarpatskej Ukrajiny.

[19] ČADA V. : Vznik a vývoj marxistickej ľavice /1917-1921/. Bratislava : Pravda , 1979 , s. 171.

[20] Jediný delegát zastupujúci bratislavský župný výbor.

[21] HUSÁR J. :Zrod revolučnej strany. Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo , 1970 , s. 55.

[22] Prejav dr. Šmerala pozri Protokol XIII. sjezdu Československé sociálně demokratické strany dělnické /25.-28.IX.1920/. Praha : Tiskový výbor Čs. sociálně demokratické strany dělnické , 1920 , s. 102-130.

V dostupnejšej literatúre pozri ŠMERAL B. : Výbor z díla ,s.371-398.

[23] Ref..22 , s.122-123 , ŠMERAL B. : Výbor z díla, s. 383.

[24] Ref.22 , s.164.

[25] Reč poslanca Tesku. In. : Stenografické zápisky z rokovaní Poslaneckej snemovne, I. volebné obdobie, XVI./16./ schôdza, 4.XI. 1920, » www.psp.cz/eknih/1920ns/ps... a n. /06.IV.2010/. Upozornenie text je v dolnej časti protokolu..

[26] Reč poslanca Tesku , ref. 25 » www.psp.cz/eknih/1920ns/ps... /06.IV.2010/.

Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Marxistická ľavica pred vznikom KSČ - Príspevok k 90-temu výročiu radikálnej ľavice na území "Československa"

15 komentov k blogu

Horúce!