Žijeme v období technických vymožeností. Média, rozhlas, televízia a tlač ovplyvňujú verejný život väčšiny občanov našej republiky. Správy, reality show, športové prenosy sa stávajú témami vzrušených diskusií nielen vo vedeckých ústavoch, ale aj medzi skupinami ľudí v školách, krčmách a na iných verejných miestach. Preto je prirodzené, že vplyv médií na verejnosť využíva antikomunistická propaganda. Dôležité si je uvedomiť, že antikomunisti neprichádzajú s ničím novým. Stále využívajú techniky a spôsoby ideového vplývania, ktoré sa uplatnili v minulosti, v časoch druhej svetovej vojny, v časoch súťaženia dvoch antagonistických blokov. Využitie médií na vplývanie obyvateľstva voláme jednoducho psychologickou vojnou.
Psychologická vojna sa chápe ako určitý komplex propagandistických metód, ku ktorým patria aj takzvané neortodoxné metódy, využívané dovtedy prevažne vo vojne a potom využívané v zahraničnej politickej propagande. Je veľa spôsobov vedenia psychologickej vojny, najčastejšie sa používa stratégia bielej, šedej a čiernej propagandy.
Čo môžeme chápať pod týmito termínmi??
Biela propaganda – je to propaganda rozširovaná a uznávaná oficiálnym prameňom nepriateľských krajín /sponsor/. Znamená to, že v rámci ideologického vplývania sa preberie nejaký prameň, ktorý sa špeciálne upraví, aby vyhovoval zámerom ideologického vplývania na osoby/konzumentov. Je celá škála takýchto prameňov a ich využívanie je rozmanité.
Napr. v rámci ideologicko-deštruktívnej kampane si to uveďme na príklade Kuby. Kubánske oficiálne miesta potvrdia, že na Kube bol odsúdený „disident“ za určitý trestný čin. To by bolo hlásenie kubánskej tlačovej kancelárie. Samozrejme tento dokument prevezme propaganda a vystupuje s tvrdením, že na Kube sú väznení nevinní disidenti. Táto kampaň má zaručený prameň, na ktorý sa nepriateľská propaganda môže odvolávať.
Rovnako to bolo aj napr. u nás za socializmu. Ak ÚV KSČ na svojom plenárnom zasadaní rozoberal nepriaznivú hospodársku situáciu a na jej riešenie prijal dôležité uznesenia, tak nepriateľská propaganda vytrhla z konceptu to dôležité pre ňu, teda prevzala informáciu o hospodárskych problémoch československého hospodárstva. Biela propaganda bola najčastejšie využívaná proti ľudovodemokratickému Poľsku, ktoré sa vinou chybných uznesení plenárnych zasadaní ÚV PZRS dostalo do hospodárskych ťažkostí. Využitie takejto propagandy viedlo k ideovému vplývaniu na obyvateľstvo Poľska, čo viedlo k pokusom o kontrarevolučné nepokoje.
Samozrejme propaganda nezdôraznila nasledujúce opatrenia strany a vlády, ktoré nepriaznivú hospodársku situáciu riešili novými postupmi a cieľmi. To by sa do arzenálu bielej propagandy nehodilo. Rovnako biela propaganda neprizná ani oficiálne hospodárske ťažkosti súčastného Poľska, ani to, že väčšina Poliakov sa má horšie, ako počas hospodárskych ťažkostí ľudovodemokratického Poľska.
Šedá propaganda - je propaganda nevykazujúca žiadny prameň.
Čierna propaganda – jej skutočným prameňom je iný prameň, ako udáva[1]
Práve posledné dve menované propagandy sa najčastejší využívajú v arzenály ideo-diverzných centier voči socialistickým krajinám. V učebnici „Psychológia pre ozbrojené sily,“ vydanej roku 1945 sa píše, že „šedá“ a ešte častejšie „čierna“ propaganda má výhodu nezodpovednosti, pretože umožňujú rozširovanie povestí a škandálnych správ bez toho, aby diskreditovali vlastnú vládu[2]
Znamená to, že pod vplyvom šedej a čiernej propagandy môže spustiť propagandistická mašinéria aj nehorázne nezmysly, ktoré sa časom ukážu ako klamlivé. Americká propaganda veľmi často tento spôsob ideo-diverzného pôsobenia na ľudí používa. Používa striedavo šedú i čiernu propagandu, pričom ich neváha veľmi často meniť a premiešavať.
Klasickým príkladom šedej propagandy bola informácia odôvodňujúca vpád USA do Juhoslávie roku 1999. Šokujúce informácie hovoriace o koncentračnom tábore v Bosne, kde sú väznené tisícky ľudí boli nakoniec uznané ako neoverené, ba časom až klamlivé. Reportéri, ani televízne štáby na mieste určenia nenašli žiaden koncentračný tábor, účel však splnil prostriedky a za využitie špinavej ohováračskej kampane nikto nebol odsúdený.
Rovnaký spôsob sa využil aj pred vypuknutím vojny v Iraku, Média nám v tom čase premývali mozgy s atómových zbraniach v Iraku, nezabudli zdôrazňovať prepojenie irackej vlády na Al-Kaidu. Po ovládnutí Iraku americkými vojskami sa nepotvrdili žiadne informácie. Oba príklady sú typickou
ukážkou využitia šedej propagandy v praxi.
Iný vplyv má čierna propaganda. Určite všetci poznáte spot informujúci o hladomore v KĽDR. Zábery doslova ochromili celý svet. Tento mini dokument je typickou ukážkou čiernej špinavej propagandy. Pri pozornom zhliadnutí príspevku sme si mohli všimnúť, že zábery sa akosi nezhodujú s kórejským prostredím, a že zrejme celá „tliachanina“ bola vyrobená na objednávku. Nebolo by to po prvýkrát – začiatkom 90-tych rokov šokovala svet mladá kuvajtská sestrička Nayrah, informujúca amerických kongresmanov a svetové média o irackej masakre malých detí. Až neskôr sa dokázalo, že celé „divadielko“ bolo vytvorené na objednávku americkej vlády a nikdy sa spomenutá šokujúca správa nestala.[3].
Využívanie falošných správ nie je samozrejme nič nové. Už roku 1917 noviny buržoáznych štátov priniesli správy o popravách v sovietskom Rusku. Priam zábavnou informáciou bolo tvrdenie o Petrohradskej gilotíne, ktorá každý deň sťala 1 500 ľudí. Noviny vo fantastickom tvrdení akosi neboli schopné vysvetliť, kde sa toľko ľudí berie v Petrohrade.
Aj cirkev svätá prispela svojim cieľom do mlyna využívania šedej propagandy. Biskup Škrabík vo svojej knihe „Červené Slovensko“, odvolávajúc sa na svoje informácie a dokumenty opisoval ťažký život sovietskej ženy. Údajne ruské ženy sú zoštátnené a predávajú sa na volný lístok lásky. Aj takejto informácii, „osvietenej božou pravdou“, bol ohlúpnutý chudobný človek schopný veriť. Hlúposť celej tejto myšlienky odhalil súdruh Gottwald, ktorý na jednej z plenárnych zasadaní krajinskej rady KSČ pre Slovensko povedal, že pán boh musel riadne oškulavieť, ked je to božou pravdou.
Čiernou propagandou možno nazvať aj šokujúci záber zo Sýrie. Nie je tak dávno, čo nám naše média premasírovali mozgy s údajnou popravou sýrskej školáčky, ktorá sa zúčastnila protivládnej demonštrácie. Ak sa každý, čo i len trošku zamyslíme, pochopíme, že je to riadna hlúposť. Jednak žiaden príslušník bezpečnostných zložiek by nezatkol neplnoleté dievča a jednak by ho nik nevydal na trestné stíhanie, pretože za svoje skutky nie je trestnoprávne zodpovedná. Bohužiaľ, stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, a aj táto informácia bola bez výhrad akceptovaná.
Záverom len toľko, nedá sa veriť všetkému, ba nedá sa veriť ničomu, čo vidíme v televízii. Aj keď média vystupujú v obľúbenej úlohe nezávislého kritika – opak je pravdou. Za každým informačným prostriedkom stojí ktosi mocný v pozadí a ten rozhoduje o informáciách A tak sa stáva, že ako stádo sa necháme ohlupovať informáciami z najspodnejšej stoky žumpy.
[1] Departament of the Army – Psychological Warfare Operations s. 8
[2] Psychology for the Armed Services Washington , 1945 , s. 493.
[3] PIROŠIK S. – BEKMATOV A. : Tvorba severokórejskej reality. In. : Stránka SZM ; » szm.hng.sk/index.php... option=com_content&task=view&id=1575&Itemid=44
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alroune
3. 10.októbra 2011 18:50
to čo nazývame psychologickou vojnou je tak staré predsa ako ľudstvo samé...
2
staci sa pozret na fotky Pchojngjangu a kazdy vidi ze su uplne na dne
Napíš svoj komentár