Tento rok do našej školy nastúpila nový psychologička, pani Ryanová. Prisťahovala sa z Veľkej Británie. Je slobodná a žije so svojimi rodičmi. Aspoň tak sa to o nej hovorí.
Veľmi dlho som rozmýšľala nad tým, či za ňou s mojim problémom- mojou nevšímavou mamou, pôjdem. Vždy keď som sa trocha odhodlala prísť k jej dverám a zaklopať, dva metre od dverí som spanikárila a radšej som odišla.
Od začiatku školského roka ubehlo niekoľko mesiacov. Veľakrát som si dala predsavzatie, že tam naozaj pôjdem a poviem jej môj príbeh. Moja kamarátka Laura ma v tom plne podporovala.
Raz keď sme išli zo školy, videli sme nejakú pani ktorá išla po svoje dieťa do materskej škôlky a ako sa to dieťa tešilo, keď svoju mamu uvidelo.
Keď som to uvidela ja, zosmutnela som, pretože moja mama nikdy po mňa nechodila do materskej škôlky. Vždy po mňa prišiel otec, alebo stará mama.
Laura si okamžite všimla moju smutnú tvár a položila si ruku na moje plece.
„Neboj, to bude dobré. Myslím si, že ty a Tvoja mama potrebujete ešte chvíľku času a potom si ťa už bude všímať,“ povedala s nežným hlasom.
„Ja viem, že to bude raz dobré, no nie som si istá či to bude zajtra, alebo o niekoľko rokov,“ vyhlásila som so slzami v očiach.
Ten večer, som rozmýšľala čo také ju donútilo, aby si ma prestala všímať a zaujímať sa o mňa. Vždy som sa snažila jej vyhovieť a pomáhať jej len ako sa to dalo, no ona si stále všíma len Tomyho.
Rozhodla som sa, že keď Tomy zaspí, porozprávam sa s ňou, prečo je taká, aká je.
Okolo pol jedenástej v noci, Tomy konečne zaspal. Vošla som do kuchyne a povedala
som: „Môžeme sa porozprávať, mami?“ mama len kývla hlavou na súhlas.
Sadli sme si ku stolu a začala som rozprávať. Mama ma počúvala len zriedkakedy. Keď som jej položila rečnícku otázku, ani na ňu nezareagovala žiadnym pohnutím alebo odpoveďou.
Keď som dorozprávala čo si myslím o jej ignorovaní ma, pozrela sa na mňa s rozzúreným pohľadom a povedala: „Myslím si, že Tvoja výchova je naozaj dobrá. Máš 14 rokov a očakávaš že na mne môžeš byť závislá? Si už skoro dospelá a musíš sa osamostatniť.“
„Ale toto nie je výchova. Toto je zanedbávanie Tvojej vlastnej dcéry,“ okamžite som odpovedala.
Mame sa ešte viac zväčšil rozzúrený pohľad. Postavila sa a podišla ku mne.
„Nemáš žiadne právo, sa so svojou matkou takto rozprávať. Všetko, čo poviem máš rešpektovať bez ohľadu na to, ako si to pochopila,“ vyhŕkla.
„Ja to naozaj rešpektujem, ale ty nerešpektuješ mňa. To je to, čo ja od Teba očakávam,“ skôr, než som stihla povedať ďalšiu vetu, ucítila som na tvári štipľavú bolesť.
Moja vlastná mama, mi vlepila facku a odišla preč bez toho aby niečo povedala. So slzami v očiach som sa rozbehla do izby a zabuchla som za sebou dvere až tak, že sa asi zobudil Tomy.
Na druhý deň, som povedala Laure, čo sa u nás doma včera večer stalo. Ľutovala ma a prikazovala mi aby som okamžite zašla za pani Ryanovou.
Po dlhej úvahe a premýšľaní, či to naozaj spravím, som sa rozhodla, že to spravím.
S plným nasadením a nervozitou, som vyšla hore po schodoch a zastala pred jej dverami. Najskôr som váhala, či to mám naozaj urobiť, no hneď som si vybavila spomienku na včerajší večer, štipľavú bolesť, slzy a plač.
Zodvihla som pravú ruku, zovretú v päsť, a jemne som zaklopala na dvere, že to nebolo celkom ani počuť.
Pani Ryanová mi otvorila švihom dvere. Usmiala sa na mňa a pozvala ma ďalej.
Mierne v rozpakoch, som kývla hlavou a vošla nesmelo dnu. Pani Ryanová mi ponúkla džús a nejaké tyčinky. Usmiala som sa na ňu a vzala som si jednu tyčinku a hneď som ju zjedla.
„Ako ti môžem pomôcť?“ povedala, keď som dojedla tyčinku.
„No,“ začala som, „prišla som sem kvôli mojej mame. Neustále ma podceňuje, zanedbáva a vôbec sa nezaujíma o to, čo je pre mňa podstatné.“
„A čo je pre teba podstatné?“ opýtala sa ma.
„Jej rady, pocit lásky ktorý cíti každé dieťa. Okrem mňa,“ zamračila som sa, „ale je tu aj napríklad volejbal. Hrávam ho už od detstva. Nikdy neprišla na žiaden môj volejbalový zápas.
„A čo tvoj otec?“
„Moji rodičia sú rozvedení. My sme mamou sme ostali bývať tu, v Aucklande, ale otec s jeho novou priateľkou odišli bývať do Sydney.“
„A ako to zvládate bez otca?“
„Dá sa to prežiť. Ak mám pravdu povedať, bolo mi lepšie keď sa nami býval otec. Mala som pocit, že ma niekto ľúbi a že pri mne stále niekto stojí. No odvtedy, čo sa odsťahoval, ten pocit necítim,“ povedala som zarmútene.
„Takže ty si sem za mnou prišla s problémom, ktorý sa týka tvojej mami a toho že sa o Teba nezaujíma.“
„Áno.“
„Pravdu povediac, som tu taký problém, ako máš ty ešte nemala. Tvoj príbeh je naozaj zaujímavý ale nemám potuchy ako ho vyriešime,“ zamyslela sa, „myslím si, že tento problém bude na dlhšie.“
„Mne nezáleží, na dĺžke riešenia tohto problému. Mne záleží na tom, aby sme ho vyriešili.“ Pani Ryanová pokývala hlavou.
„Čo keby si sem prišla vo štvrtok o desiatej dopoludnia?“
„Samozrejme, môže byť,“ usmiala som sa a odišla.
Keď som vyšla z kancelárie pani Ryanovej, mala som dobrý pocit že som to urobila.
Keď som mala vo štvrtok namierené ku pani Ryanovej, zastavili ma na chodbe nejaké dievčatá a začali sa mi smiať, že chodím k psychologičke. Keď som ich počula smiať sa mi, vyčítala som samej sebe, že som k nej naozaj išla.
„Vedela som to! Vedela som že tam nemám chodiť,“ kričala som sama na seba v mojej hlave.
Keď som vyšla po schodoch, rýchlo som zabúchala na dvere a vošla dnu. Pani Ryanová nepovedala nič, len zmenila výraz tváre keď uvidela môj vystrašený, no zároveň nahnevaný výraz.
Jemne sa ma spýtala čo sa deje a ja som jej bez váhania vykričala, že som sem vôbec nemala chodiť a že sa mi všetci vysmievajú pretože chodím k psychologičke.
„Podľa mňa je to normálna vec,“ snažila sa ma upokojiť slovami, ktoré sa ešte viac rozčúlili.
„Nie je to normálna vec. Chodiť k psychológovi, znamená mať závažný problém. Okrem Vás a mojej najlepšej kamarátky Laury, to nikto nevie,“ od zlosti som až kričala.
„Upokoj sa Ronnie,“ povedala hlasom plným nehy.
Chytila som sa za hlavu a prudko vydýchla, „áno, ja viem. Musím sa upokojiť. Mňa len nahnevalo, že ako to niekto zistil, že ku Vám chodím.“
„Len naozaj problémový človek sa bude smiať niekomu, kto sa snaží vyriešiť problém ktorý ho prenasleduje a možno bude prenasledovať celý život.“
Mykla som plecom a hneď som zmenila tému, „tak na aké riešenie ste prišli?“
„Nebudem klamať. Neprišla som zatiaľ na žiadne. Neviem prísť na riešenie, ktoré by tvoju mamu donútilo zaujímať sa o teba.“
„Aha. A nemáte aspoň nejakú predstavu, aj tú najhoršiu, ako by sme to mohli aspoň riešiť?“
„Bohužiaľ, nie.“
„To je v poriadku, veď raz na niečo prídeme.“
Dlho sme sa rozprávali o mojom živote a porovnávali sme aké to bolo keď s nami žil môj otec a aké to je, keď teraz bývame bez neho.
Keď som prišla domov, po dlhom dni, zhodila som do chodby tašku a vošla do obývačky aby som si pozrela film, na ktorý som sa tešila. No viac, než som sledovala, som rozmýšľala nad tým čo ma naučila pani Ryanová- ovládať svoj hnev a slzy. Ani neviem ako, v izbe sa zrazu objavila mama. Podišla k televízií a vypla ju. Udivene som sa na ňu pozrela a opýtala sa jej prečo.
„Myslím si, že máš na robote oveľa viac zaujímavejšie veci, než sledovanie televízie,“ neváhavo povedala a odišla z izby.
Prudko som vydýchla, zavrela oči a znovu och otvorila. Prudkým pohybom, až ma zatočilo, som vyskočila z gauča a išla do izby napísať si domácu úlohu z Matematiky.
V noci som ani nespala, kvôli tomu problému. Snažila som sa prísť na vhodné riešenie, ktoré by som potom povedala pani Ryanovej a možno, by z toho mohol vniknúť aj dobrý nápad. No mňa napadali len samé hlúposti, ako napríklad odsťahovať sa na Aljašku alebo skoršie vyštudovať vysokú školu a odísť pracovať do iného štátu. Po dlhom rozmýšľaní, som zaspala.
Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka. Posadila som sa a obula som si papuče. Potom som si zívla a odišla som do kuchyne naraňajkovať sa. Ráno som raňajkovala sama, pretože Tomy bol na dvojdňovom výlete a mama musela do roboty odísť skôr. To znamená, že som si raňajky vychutnala. Aj tie som si musela spraviť sama. Pri dojedaní môjho posledného sústa, som prišla na jedno geniálne riešenie na môj problém. Rýchlo som dojedla, obliekla a upravila sa a odišla do školy. K pani Ryanovej som mala prísť až o pol jedenástej. Kým bolo pol jedenástej, zdalo sa to ako keby to bola večnosť. No nakoniec som sa dočkala a o pol jedenástej som už klopala na dvere pani Ryanovej. Trošku unavená, no s úsmevom na tvári mi otvorila dvere a privítala ma. Keď som sa usadila a zjedla dve tyčinky, ktoré mi ponúkla, začali sme sa spolu ako zvyčajne rozprávať. Keď prišla na rad téma “Môj problém“, strhla som sa a okamžite som jej povedala čo ma napadlo. Napadla ma totiž jedna úplne obyčajná vec – ignorovať moju mamu. Pani Ryanovej sa to nezdalo až také dobré, ako mne. Zapierala, že týmto si ju ešte viac odradím. Tak som so sklamaným výrazom odišla a povedala jej, že ma už nič iné nenapadlo a dúfam, že niečo napadne ju.
S Laurou sme práve išli na hodinu Biológie. Bolo už na mne vidno, že sa cítim lepšie. Keď sme prechádzali po chodbe, niektorý sa po nás, hlavne po mne, pozerali a šuškali si rôzne hlúposti. Keď prestali, s Laurou sme sa pustili do reči a začali riešiť úplne obyčajné veci. Ako ideme, uvidela som na dlážke šupku z banána. Keďže sme boli v dobrej nálade a ja som si v poslednom čase verila tak, ako som si mala veriť celý život, som jej povedala, že sa má pozerať aké klamstvo je že keď stupíme na šupku šmykneme sa. S plným nasadením som vykročila oproti tej šupke a stupila som na ňu. No moje presvedčenie, že sa nešmyknem sa nenaplnilo. Ani neviem ako a zrazu som sa ocitla na zemi a už som len videla moje nohy vo vzduchu. Okrem mojich nôh, ktoré som videla som počula ako sa mi všetci smejú. Rýchlo som sa pozbierala a rozutekala som sa na WC. Tam som sa zavrela do kabínky a začala som plakať, „takúto potupu si môžem naozaj vyrobiť len ja.“
V tom som začula, že niekto klope na dvere, „Ronnie? To som ja, Laura. Vylez z tadiaľ, prosím ťa.“
Po kratšom váhaní, som sa rozhodla naozaj ísť von z kabínky. Laura ma objala a povedala mi že to je nič, že to sa stáva pomerne každému druhému človekovi na svete.
Utrela som si slzy a vyšli sme von z WC. Na počudovanie sa mi už nikto nesmial, len sa na mňa pozreli a odvrátili zrak. Ja a Laura sme radšej rýchlo odišli na Biológiu.
Na ďalšom sedení s pani Ryanovou sme sa znovu rozprávali o naozaj obyčajných veciach. Tento krát však tému “Môj problém“ vôbec nerozoberala. Radšej. Toto sedenie bolo v podstate naozaj nudné.
Túto noc som spala celkom fajn. Bola mi trochu zima, ale to je v podstate nepodstatné. Snívalo sa mi, že sme sa s mamou udobrili a že sme boli šťastná rodina.
Keď som to potom v škole na ďalšom sedení povedala pani Ryanovej, povedala že je to v skutku naozaj zaujímavé a že je to možno nejaké znamenie, v dobrom slova zmyslu.
Nasledujúce dva týždne sa nič zaujímavé neudialo. No na tretí týždeň sa stalo niečo naozaj nečakané.
Pani Ryanová sa mi zavolala do kancelárie, aby sme vyriešili ten problém, navždy a definitívne. Po dlhej chvíle rozprávania, mi povedala, že ten môj nápad s ignorovaním mojej mamy, bol v skutku fantastický. Vraj, že si s tým lámala hlavu celé noci i dni.
V najbližších troch mesiacoch, ma pani Ryanová učila, ako svoju mamu správne ignorovať. Naučila ma, ako sa brániť pred jej neprijemnými poznámkami. Ako sa jej nebáť povedať nie a ako sa k nej správať tak, ako sa má.
Keď mama zistila, ako sa k nej správam, správala sa i tak ona ku mne. Pani Ryanovej som povedala že to možno nebude najlepší nápad, tak sme začali vymýšľať iný. No so svojou ignoráciou som neprestala. Tým, že som ju ignorovala, som v sebe napĺňala pocit, ktorý ma upokojoval a dodával mi silu vyrovnať sa mojej mame.
Keď už moje a pani Ryanovej sily boli márne, rozhodli sme sa to nechať tak a možno raz nás niečo vhodné napadne.
Po štyroch mesiacoch mojej ignorácie, sa mama rozhodla porozprávať so mnou.
„Len vďaka tvojej srdcervúcej ignorácií, som pochopila ako veľmi ťa to bolí, keď s tebou vôbec nekomunikujem, keď sa nezaujímam o tvoje záujmy a nechodím na tvoje, pre teba no pre mňa tak isto dôležité volejbalové zápasy a že ti nedokážem prejaviť lásku tak ako Tomymu. Posledné dni som si povedala, že ti asi dám výprask, pretože ma to naozaj znervózňovalo, no až včera v noci, mi to došlo. Tým, že si ma ignorovala si sa snažila zaujať moju pozornosť,“ vošli jej slzy do očí, „je mi to naozaj veľmi ľúto Ronnie, som všetkému na vine ja a budem sa snažiť ti vynahradiť všetky tie roky strávené v smútku, kvôli tomu že som sa o teba nezaujímala,“ usmiala sa na mňa a so slzami v očiach ma objala.
Keď som to povedala pani Ryanovej tešila sa spolu so mnou.
„Viem, že touto bonboniérou nevyjadrím aká som Vám za vašu radu vďačná, no i tak ste pre mňa veľa urobili,“ usmiala som sa a podala jej orieškovú bonboniéru.
„V podstate som ťa len naučila ako sa mame brániť. Tvoj nápad bol aby si tvoju mamu ignorovala,“ usmiala sa, „si úžasná osoba a som veľmi rada, že som Ťa spoznala, Ronnie.“
Na mojom živote sa okrem toho, že sa mama o mňa zaujíma, nezmenilo veľmi veľa. Od vtedy, čo sa to stalo som videla otca asi trikrát, z toho raz som prespala v Sydney v dome ktorý postavil spolu so svojou novou manželkou Annabell. Zdá sa, že budem mať aj nejakých ďalších súrodencov, pretože Annabell čaká s ockom dieťatko. Malé dievčatko, ktoré sa bude volať Ellie.
S Laurou sme stále najlepšie kamarátky a som jej veľmi vďačná, že ma donútila navštíviť pani Ryanovú.
Tomy a ja sme ostali v takom vzťahu ako sme aj boli. Takže sa dá povedať, že sa veľa nezmenilo.
Nikdy by som nebola ani pomyslela, že sa mama bude niekedy o mňa konečne zaujímať. Od vtedy bola na každom mojom volejbalovom zápase a vždy, keď prišla sa mi darilo naozaj dobre.
„Prístup k problému je oveľa dôležitejší, než jeho riešenie.“ -Murphy
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
demonica13
22. 11.novembra 2011 18:05
príbeh je celkom fajn, chválim nuž, ale našla som pár základných chýb (nebuzerujem, mňa tiež upozorňovali niektoré vety sú príliš krátke a zvyknú sa ti tam opakovať slová, zaujali ma aj tie gramatické chyby O.O nemyslím -i, -y, ale to skloňovanie...fjúha! ale ak je to skutočne tvoj 1. príbeh, zvládla si to výborne
4
Pobavilo ma to riaadne, ale zas beriem to tak, že si to písala ešte drobná
Napíš svoj komentár