A dodnes ma to mrzí...
Nebolo to tak dávno. Mala som 17 a chodila som do tretieho ročníka. V tom roku sme mali mať školský ples, ktorému mala predchádzať tanečná.
Neviem ani opísať ako veľmi som sa na to tešila. Vždy som túžila po tom, aby som sa naučila tancovať aspoň nejaké základy tancov. Nikdy nebola možnosť a zrazu stála rovno predo mnou.
Lenže to by som nemohla mať takú povahu, akú som vtedy mala. Nemala som sa rada, pripadala som si škaredá a všetko som to skrývala za sarkazmus a iróniu. Vlastne to mi ostalo, ale musím povedať, že podstatne som zmenila svoje správanie. Asi nemusím hovoriť, že vtedy som s chlapcami inú, než sarkastickú reč ,hádzať nevedela. Vlastne niekedy žiadnu.
V triede sa nejak každý s každým popároval, niektorí si našli iných partnerov a ja som nemala nikoho. Vtedy som nemala ani zďaleka toľko kamarátov ako dnes. Kiežby som mala 17 teraz.
Mama vedela ako veľmi tam chcem ísť a veľmi sa mi snažila pomôcť. Mala kamaráta, bol odo mňa starší o niekoľko rokov. Poznala ho z práce. Tak mi ho ,,dohodila". Aby som mala s kým ísť.V podstate mi bolo jedno s kým tam budem. Len som tam chcela byť.
Tak sa začala tanečná. Bola som nadšená, rada som tam chodila. Mám pocit, že toto bola jedna z vecí, ktoré ma bavili v živote najviac a ktorej som sa chcela venovať.Až sa stalo, že partner ochorel a neprišiel na tanečnú prvý krát. V pohode, bola som sama a potom som ho doučila to, čo sme sa v ten deň naučili.
Neskôr neprišiel zas. A potom ešte raz. Písala som mu, bola som schopná ho to ešte doučiť, ale neozval sa. Prišla ďalšia sobota a ostala som doma ja.
Bol z toho prekvapený, nečakal to, práve vtedy sa totiž chystal aj on na hodinu. Lenže to tempo bolo vysoké. Nestíhala by som ho doučiť všetko a zvlášť nie vtedy, keď ma ignoroval a neprišiel. Nechcela som tam ísť po jeho troch vynechaných dvojhodinovkách len tak. Bez ničoho.
Tak som tam prestala chodiť. Niekedy to ľutujem, možno by som to stihla, zvládla to. Ale vtedy som to tak cítila. Nechcela som zažiť zas ďalšiu hodinu bez partnera sama.
Tak som tam bola dokopy možno 5 krát. Druhý, štvrtý a piaty sama. Šiesty som už nechcela. Prvú sobotu, kedy som už nešla, som preplakala celú. Ja som doma žehlila a moji spolužiaci tancovali.
Skutočne to bola pre mňa jedna obrovská udalosť, na ktorej som chcela byť. Chcela som tancovať, mať pekné šaty a účes. Pre niekoho možno trápna ženská záležitosť, ale pre mňa to vtedy malo hlbší zmysel. Ale moja hrdosť bola vtedy silnejšia. Ak nevidíte záujem z druhej strany, aj keď sa vy snažíte, prestane vás to baviť aj keby to bolo akokoľvek dôležité. Teda aspoň mňa.
Je pravda, že potom sa mi ozval ešte raz. Že ho to mrzí a je ochotný sa to doučiť. Lenže to už bolo niekoľko hodín za nami, ja som kroky vedela, on mal vynechaných 8 hodín a nešlo to. Bolo toho veľa.
Bolo ťažké pozorovať každý týždeň spolužiakov ako si hovoria zážitky z tanečnej, ešte horšie bolo počúvať to, o čom hovorili po plese. Ale brala som to ta, že si zato môžem sama a smiala som sa s nimi. Aj keď som niekedy nemala dôvod.
Dnes chodí do tretieho ročníka môj brat a práve dnes má tanečnú. Chodí tam s priateľkou a čoskoro pôjdu s rodičmi na ples. Na ten, na ktorom som tak veľmi chcela byť ja.
Môj veľký sen sa plní jemu a ja sa tomu prizerám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár