Sedím v izbe. Okolo mňa je tma a hrá mi Apocalyptica. Má to svoje čaro takto v noci, v tme, keď som tu iba ja s mojimi myšlienkami.
A s ľuďmi v mojej hlave.
Uvažujem nad tým aké miesto majú oni v mojom živote.
Nie všetci samozrejme. Len niekoľko ľudí.

Píšem si s ním. Mojím najlepším kamarátom. Čo na tom, že sa poznáme dva roky a spolu naživo sme boli iba 3 dni? A tak ako som sa bála keď sme sa mali prvýkrát stretnúť osobne, tak rýchlo ma to aj prešlo. On je z tých správnych ľudí. Boli to skvelé tri dni. Nezabudnem nikdy ako ma takmer niesol domov z diskotéky kde sme boli skoro do rána. A vôbec mu to nevadilo. On z jednej strany, moja skoro najlepšia kamarátka z druhej a ja medzi nimi. On vie o mne skoro všetko, on počúva všetko moje výlevy, on mi radí a vedie so mnou dlhé rozhovory na zmyselné i nezmyselné témy. Vždy stojí za mnou a verí mi. On patrí do môjho života.

Moje dievčatá. Moje skvelé spolubývajúce. Sme 5 a každá je iná. Sme úplne odlišné, ale ako raz jedna z nich povedala, sme každá lupeň a spolu tvoríme kvet. Vždy v nedeľu keď sme došli na intrák sme viedli nekonečné rozhovory o hocičom. Čo na tom, že na druhý deň sme mali skúšku. Prežívali sme spolu každý vzťah. Ony boli so mnou, keď som bola s ním a plakala som. Podržali sme sa a verím, že aj ďalej to tak bude.

A zároveň s nimi som spoznala aj jeho. Chalana čo pri mne sedel v izbe keď som bola smutná a na nič sa ma nepýtal. Len mi hral na gitare, spieval a hovoril. Som rada, že som ho spoznala a že sme kamaráti.

Za rodinu spomeniem jednu osobu. O tom, akú úlohu má v mojom živote mama a babka by som som musela napísať samostatný blog. Aj o nej, ale zhrniem to stručne. Je to moja krv, je ako moja sestra. Jediný človek na svete, ktorý vie o mne úplne všetko. Moja najlepšia kamarátka. Vždy sa máme o čom rozprávať a tie rozhovory keď sme hore do rána, na tie nikdy nezabudnem. Ona je pre mňa veľmi dôležitá. Lebo viem, že ak by som sa nemala na koho obrátiť ona tu bude pre mňa vždy. Tak ako ja pre ňu.

A aj môj brat. Jedným slovom. Úžasný.


Neviem prečo som mala potrebu písať o nich. Ale chýbajú mi. Lebo s nimi práve nie som každý deň. Chýba mi ich smiech,ich úsmevy, ich hlas, ako vyslovujú moje meno, ako sa rozprávame a všetko.

 Blog
Komentuj
 fotka
diduska125  11. 8. 2010 10:18
Krásne.. Máš šťastie
 fotka
jackskellington  11. 8. 2010 21:28
@diduska125 ďakujem to mám
Napíš svoj komentár