Deň, ktorý navždy zmenil život v našej rodine.
Mne, mame, otcovi.
Pretože v ten deň by môj brat sfúkol na torte 19 sviečok.
Možno sa pýtate, prečo ich nesfúkne? Stalo sa mu niečo?
Totižto, on nie je medzi nami. A vlastne ani nikdy nebol .
Mala som 2 roky, keď mama ostala 2.krát tehotná. Bola som malá, neuvedomovala som si, čo sa deje, ale možno ma pripravovali na to, že budem mať súrodenca - brata.
Mal sa volať Martin. Krásne meno .
Lenže keď nadišiel ten termín a už sa mal narodiť, jemu sa nechcelo. Lekári stále upokojovali moju mamu, že je všetko v poriadku, veď on sa popýta na svet. Ale viete, ženská intuícia začala pracovať na plné obrátky a mame sa nezdalo, žeby sa mu nechcelo, ale že ide o niečo vážnejšie. Až....
Stalo sa to, že museli vyvolať pôrod. Dieťa prišlo na svet,ale bohužiaľ, nie živé. Pupočná šnúra sa mu omotala okolo hlavičky a on sa udusil. Preto sa už ani nepýtal na svet.
Pre každú matku je to bolesť, s ktorou sa len ťažko niekedy vyrovná. Do konca života bude niesť to "bremeno" na pleciach a každý rok si spomenie, že by mohla sláviť narodeniny svojho dieťaťa. Upiekla by mu tortu, kúpila malý darček a tešila sa, ako rastie z vody.
Ako som postupe rástla, začala som vnímať okolie, kamarátov, že oni súrodencov majú a ja som stále sama. Keď už som bola väčšia, mama mi nikdy netajila to, že som mala mať brata. Povedala mi, že sa narodil mŕtvy, nič neskrývala, neprikrášľovala, povedala mi to na rovinu. A ja som to zobrala tak normálne, i keď mi to bolo, samozrejme ľúto. Len som to nikomu nevravela, keď sa ma pýtali, prečo nemám súrodencov. Nemala som tú potrebu, hovoriť to niekomu, načo aj. Iba som pokrčila plecom...
Nikdy som nezazlievala mame, že sa o mňa tak bojí, že má strach, aby sa mi niečo nestalo. Pretože som si uvedomila, že má len mňa, jediné dieťa a keby sa mne niečo stane, úprimne neviem, čo by robila.
Teraz si človek uvedomí, čím je starší, že ten súrodenec miestami aj chýba. Ktovie aký by sme mali vzťah medzi sebou. Priateľský alebo by sme sa nenávideli? Chodili by sme ako malí spolu von? Prišiel by za mnou, keď by potreboval pomoc? Dávali by som mu rady do života alebo by o to vôbec nestál? Hádali by sme sa často? Bol by rád, keď by som odišla z domu alebo by som mu aj trošku chýbala?
To sú otázky, ktoré ostanú už nezodpovedané...
Preto tí, ktorí máte súrodenca a nech je váš vzťah akýkoľvek, či už sa nemáte radi alebo práve naopak, vážte si jeden druhého a "nezáviďte" jedináčikom, že sa majú lepšie a majú viac priestoru v izbe, lebo o to tu vôbec nejde, to sú také maličkosti. Ide o to, mať jeden druhého a čokoľvek by som dala za to, aby som mala a aby sa tá situácia spred 19 rokov nikdy nestala a môj brat by žil a možno teraz sa pripravoval na vysokú školu
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
@willbebetter ..máš pravdu, je to veľmi bolestná situácia pre ženu a to že to zvládne sa z toho pomaličky dostať, i keď sa s tým nikdy nevyrovná..
to ma mrzí teda a nemôže sa to nejak medzi vami "zidealizovať"? každopádne si ju váž, že ju máš
to ma mrzí teda a nemôže sa to nejak medzi vami "zidealizovať"? každopádne si ju váž, že ju máš
3
Zivot je v podstate dost kruta vec. Vzdy konci smrtou. O to viac boli, ked sa ani poriadne nezacal. Ale brasko sa na Teba urcite pozera zhora a drzi Ti palec. Ked budes mat Ty deti, budu Ti ho pripominat. Inak sa s tym asi vyrovnat neda, si myslim. Mas pekny usmev a dobre srdce, tak to posli brachovi na nebicko a daj mame, lebo si ostala a teda musis zit za dvoch.
4
@3 uplne presne vystihol, co som chcel napisat. mozno raz ty budes vychovavat krasnych surodencov, ktori sa budu lubit ked si predstavim, ze napr. ja som nikdy nechcel surodenca a zakazal to aj svojm rodicom...
Napíš svoj komentár
ja mam sestru, ale pre dost velky vekovy rozdiel ten nas vztah nie je ani zdaleka idealny a mne to obcas pride velmi luto...