Bol to on. Tajomný muž zahalený v tmavej mikine s kapucňou na hlave a rozťahanými rifliami. Pocítila som k nemu náklonnosť ale vedela som, že som ho už niekde videla. Bol mi známi. Tie ostré črty tváre, tie lícne kosti a tie nádherné tmavé oči. Tieň kapucne mu zahaľoval tmavé oči, ktorým pohľad padal stále na mňa. Svalnaté ruky, ktoré pri každom pohybe sa úžasne napli. Tie silné, mužské dlane, ktorými by chcela byť každá žena hladená. Patriť iba nim a jeho vášnivým bozkom. Jeho pohľad bol úprimný, no bolestivý. Vycítila som bolesť. Ale aj niečo... Niečo veľmi zvláštne. Niečo také ako ja. Bola to osamelosť a žeby aj... Žeby aj láska ku mne? Pocítila som pichnutie pri srdci. Kráčal ku mne. Vzal ma za ruku a ťahal do tmavej uličky. Pobozkal ma. Prešla mnou elektrina, chĺpky na tele sa mi postavili dupkom. Prešlo mnou krásne teplo. Držal ma tak silno akoby ma už nemal nikdy objať, no zároveň tak jemne akoby som sa mu mala rozpustiť v rukách. Cítil to isté čo ja. Lásku. Vycítila som to v jeho bozkoch. Poznala som ich. Akoby som ich zažívala stále a stále dookola no nepamätala si ich. Prestal. Oprel sa o moje čelo a rýchlo dýchal. Stiahla som mu kapucňu a rukou som mu ohmatával črty jeho tváre. Tie krásne oči. Dívala by som sa do nich celý deň, sekundu po sekunde. Odtiahol sa a pohladil ma po líci. „Milujem ťa“ šepol a pobozkal ma ako na rozlúčku. Akoby to mal byť posledný krát čo sa vidíme. No cítila som, že nebol. Ešte sa stretneme. Ešte tie bozky znovu a znovu zopakuje. Znova ma bude držať v náručí. „Milujem ťa“ šepol znovu a pobozkal ma. Keď som otvorila oči už tam nebol. Stratil sa v úzkych uličkách tmavého mesta. Ostala po ňom iba vášeň po jeho bozkoch. „Milujem ťa“ šepla som. No počuť to už nemohol.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
