Kvapky krvi mi pomaly stekali po zápästí ako kvapky rannej rosy po tráve. V druhej ruke som držala Danielovu fotografiu. Po líci sa mi kotúľali horúce slzy. Nemiloval ma. Spomienky boli už len to jediné, čo mi po ňom ostalo. Spomínala som na tie krásne chvíle, keď ma každé ráno prebúdzal jemnou pusou na noštek a veľkým bozkom na pery. Ako sme spolu varili obed a posadil ma na stôl, vášnivo ma bozkával, šteklil a maznal sa so mnou. Ako ma zohrieval svojím objatím, keď mi bolo chladno. Tie jeho bozky, jeho úsmev, jeho krásne oči. Všetko z toho už je minulosť. Bolelo to. Mala som pocit, akoby mi niekto vytrhol srdce z hrude. Nikdy by som si nemyslela, že je tak bolestivé stratiť človeka, ktorého milujeme nadovšetko. Pomaly som zatvárala oči a strácala silu spolu s krvou. Cítila som ako sa mi fotografia vytráca z ruky. Tichým pádom dopadla na zem. Pomaly som zatvárala oči plné sĺz. Spomínala som na najkrajšiu a zároveň poslednú chvíľu s ním a v mojom živote. „Milujem ťa.“ Šepol mi do uška a ja som sa zachichotala. Ležali sme na posteli keď si na mňa ľahol a začal ma bozkávať. Maznali sme sa, bozkávali a smiali. Boli sme šťastný. Ležal za mnou trošku skrčení. Jednou rukou ma objímal okolo bruška a druhou ma jemne hladil po líci. „Milujem ťa anjelik. Nikdy ťa nechcem stratiť.“ Šepol mi s úsmevom. Bola to posledná myšlienka naňho. Na to ako sme sa ľúbili. Ako sme boli posledný krát spolu. Vyronila som poslednú slzu a pomaličky, posledný krát vydýchla.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár