"Ešteže" som taká naivná, že aj keď sa moje sny stále rúcajú a neplnia, stále si dopĺňam ten obrovsý kôš snov dalšími a dalšími aby som sa mala zas a znova v čom sklamať.
Neraz sa mi stalo, že mi moja najlepšia priatelka mp3-ojka navolila náhodne jednu z tých depresívnych songov čo sa skrývajú v jej útrobách, čo mi privodilo tie najbolestivejšie spomienky. Väčšinou keď niekam idem sama, lebo nemám nikoho blízkeho čo by chcel byť so mnou každú minútu a polušne ako pes ma išiel vyprevadiť domov, aby sa ujistil že som v poriadku a aby bol posledný komu zamávam na rozlúčku, vtedy počúvam mp3 na plné "gule" aby som nepočula, ten pre mňa desivý šuchot lístia v tej tme.
A vtedy sa mi najčastejšie stáva, že počúvam "sad songy" a vždy si spomeniem na všetky krásne chvíle čo sa stali keď som ich počúvala s niekym, kto ma vtedy ešte mal rád a teraz už nemá. Vtedy mi tie chvíle čo mi spôsobovali kedysi nevýslovné pocity šťastia spôsobujú nevýslovné pocity samoty a smútku. Aká irónia. To mi nahrnie slzy do očí a neraz sa mi stalo, že som sa musela ešte aspoň pol hodinku prechádzať sama po okolí (áno v tej desivej tme úplne sama) aby som sa zbavila toho vzlykotu čo ma ťažil.
Vtedy sa cítim neskutočne sama a stratená v priestore, ale zároveň sa pomaly zbavujem aspoň aktuálnej bolesti slzami ,ktoré mi horúce stekajú po mrazom ľadovej tvári...jediné tie ma vedia aspoň na chvílu odpútať od tej bolesti. Aspoň do rána, než sa znova zobudím do toho istého decembrvého dňa...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár